Výdavky na stravovanie

Ako pri každom inom výdavku aj výdavok na stravovanie musí spĺňať predovšetkým základnú podmienku uznateľnosti výdavku ako daňového výdavku definovanú v § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v z. n. p. (ďalej len„ZDP“). Daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 ZDP.

Bližšia špecifikácia daňových výdavkov, t. j. preukázateľných výdavkov, je uvedená v § 19 až § 29 ZDP, pričom priamo v § 19 ods. 1 ZDP je bližšie zadefinovaná aj obmedzujúca podmienka. Podľa nej, ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu a ak výšku výdavku (nákladu) limituje ZDP, alebo jeho zahrnutie v zdaňovacom období upravuje ZDP v inej výške ako osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených ZDP.

Výdavky zamestnávateľa na stravovanie zamestnanca

Bližšie vymedzenie výdavkov na stravovanie zamestnancov ako daňových výdavkov zamestnávateľa, ktorým je právnická osoba alebo fyzická osoba, je obsiahnuté priamo v § 19 ods. 2 písm. c) bod 4 ZDP. Daňovými výdavkami, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v ZDP, sú výdavky na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie vynaložené na príspevky na stravovanie zamestnancov poskytované za podmienok ustanovených osobitným predpisom.

Osobitným predpisom, ktorý upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti so zamestnávaním fyzických osôb právnickými osobami alebo fyzickými osobami a kolektívne pracovnoprávne vzťahy, pričom v rámci podnikovej sociálnej politiky upravuje aj poskytovanie stravného zamestnancom, je Zákonník práce.

Podľa ustanovenia § 152 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti, pričom:

• za pracovnú zmenu sa považuje výkon práce dlhší ako štyri hodiny,
• ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla (je to na zvážení zamestnávateľa, ak ho však poskytne, potom je povinný na toto jedlo prispievať v súlade s § 152 ods. 3 Zákonníka práce),
• zamestnávateľ prispieva na stravovanie vo výške najmenej 55 % z ceny jedla, najviac však na každé jedlo do výšky 55 % zo stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v z. n. p. (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“) – podľa opatrenia MPSVaR SR č. 615/2005 Z. z. suma stravného pri tuzemských pracovných cestách je od 1. 1. 2006 vo výške 89 Sk),
• zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný príspevok v sume uvedenej v § 152 ods. 3 Zákonníka práce len vtedy, ak povinnosť zabezpečiť zamestnancom stravovanie vylučujú podmienky výkonu práce na pracovisku, alebo ak nemôže zabezpečiť stravovanie podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce,
• zamestnávateľ môže so súhlasom zástupcov zamestnancov a) upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie počas prekážok v práci, b) rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie.

Zamestnávateľ nie je povinný zabezpečovať zamestnancom stravovanie, ak:

• ide o zamestnancov, ktorí nepracujú dlhšie ako 4 hodiny, pretože dĺžka trvania takejto práce na účely stravovania sa nepovažuje za pracovnú zmenu,
• ide o zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu,
• nemôže toto stravovanie zabezpečiť priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti,
• ide o zamestnancov pracujúcich na základe dohody o vykonaní práce mimo pracovného pomeru. Zamestnávateľ však môže so súhlasom zástupcov zamestnancov rozšíriť osobný rozsah plnenia svojej povinnosti nielen na týchto zamestnancov, ale ajna iné osoby, t. j. aj na tie, ktoré nie sú voči zamestnávateľovi v pracovnoprávnom vzťahu.

Výdavky (náklady), ktoré vznikli v súvislosti s poskytnutím stravovania pri dodržaní podmienok ustanovených v § 152 ods. 2 Zákonníka práce, sú daňovými výdavkami (nákladmi) podľa § 19 ods. 2 písm. c) bod 4 ZDP.

Príklad č. 1:
Zamestnávateľ zabezpečuje svojim zamestnancom stravovanie podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce. Cena poskytovaného jedla je 65 Sk. Zamestnávateľ prispieva zamestnancovi na toto jedlo vo výške 45 Sk.

Podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný prispievať na jedlo zamestnancovi najmenej v sume 55 % z ceny jedla, najviac však na každé jedlo do výšky 55 % zo stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín. Keďže zamestnávateľ prispieva svojim zamestnancom na každé jedlo vo výške 45 Sk, spĺňa podmienky stanovené Zákonníkom práce a môže si uplatniť do daňových výdavkov podľa § 19 ods. 2 písm. c) bod 4 ZDP celú sumu 45 Sk, nakoľko je povinný prispieť minimálne 55 % z ceny jedla t. j. 35,75 Sk (65 x 0,55) a maximálne 55 % z ceny stravného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín t. j. 55 % z 89 Sk, čo je 48,95 Sk.

***

Príklad č. 2:
Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie svojim zamestnancom podľa ust. § 152 ods. 2 Zákonníka práce. Cena poskytovaného jedla je vo výške 120 Sk. Zamestnávateľ prispieva zamestnancom na toto jedlo sumou 68 Sk.

Podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný prispievať na stravovanie svojim zamestnancom minimálne vo výške 55 % z ceny jedla, čo je v tomto prípade 66 Sk, ale maximálne do výšky 55 % zo stravného poskytova