Koncom minulého roka vydal Súdny dvor Európskej únie („Súdny dvor“) uznesenie vo veci [Vikingo], ktorého predmetom bolo posúdenie možnosti správcu dane zamietnuť právo na odpočítanie dane bez toho, aby súčasne skúmal existenciu daňového podvodu a vedomosti daňovníka o ňom. Súdny dvor, nadväzujúc na svoju predchádzajúcu judikatúru pomerne jasne zrekapituloval mantinely umožňujúce odňatie uplatneného práva (na odpočítanie dane, prípadne na oslobodenie od dane) daňovým subjektom formou spochybnenia dodávateľa – tzv. „deklarovaný dodávateľ.“ V prípade prevzatia záverov analyzovaného uznesenia do vnútroštátnej praxe správcov dane, spôsobí jeho dopad pravdepodobne to, že argumentačná línia „deklarovaný dodávateľ“ ako dôvod na odňatie práva na odpočítanie dane bude definitívne opustená a správca dane bude musieť dokazovať úplné neuskutočnenie dodávky, resp. existenciu daňového podvodu a splnenie tzv. vedomostného testu.
Pri argumentácii "deklarovaný dodávateľ" ide o prípady, keď správca dane ustáli, že sa daňovému subjektu nepodarilo preukázať, že príslušnú dodávku uskutočnil (resp., že ju nemohol uskutočniť) ním deklarovaný dodávateľ - dodávateľ uvedený na faktúre, pričom súčasne nebolo sporné, že k dodaniu reálne došlo.
Predmetom tohto článku je zhrnutie argumentov uvedených v predmetnom rozhodnutí Súdneho dvora a ozrejmenie jeho významu.
Deklarovaný dodávateľ - súčasná rozhodovacia prax
Ako uvádzame, častá prax správcov dane v oblasti daňovej kontroly DPH je konštatovanie, že vzhľadom na zistené nezrovnalosti je zrejmé, že dodávku neuskutočnil dodávateľ deklarovaný na faktúre. S takto nastavenou argumentačnou líniou správcu dane ako hlavným (resp. jediným)
ratio decidendi
sa možno stretnúť aj v značnom množstve rozhodnutí Najvyššieho súdu
Po ich dôkladnom preštudovaní možno vymedziť, že spravidla nie je rozporované dodanie ako také, ale skutočnosť, že dodávateľ uvedený na faktúre ho uskutočniť nemohol, napríklad vzhľadom na to, že nemal dostatočné personálne alebo materiálne zabezpečenie pre také dodanie.
V zahraničnej aj domácej literatúre už bolo diskutované, že takýto drakonický prístup dopadá nerovnomerne na subjekty zúčastňujúce sa spoločného systému DPH a následky môžu byť nezriedka likvidačné
(Poznámka: DE LA FERIA, R - FOY, R. Italmoda: the birth of the principle of third-party liability for VAT fraud. British Tax Review, 2016, 3/2016, ISSN 0007-1870; G. RICHARDS. "Carousel fraud: absolving the innocent: Optigen Ltd and others v Commissioners of Customs & Excise". British Tax Review 2, 2006, 147-149; TERRA, B. - KAJUS, J. A Guide to the European VAT Directives 2018, Vyd.: IBDF, 2018, ISBN: 978-9087224370; KAČALJAK, M. Podvod na DPH a zneužitie práva v oblasti DPH v právnej doktríne a aplikačnej praxi na Slovensku. Bulletin Slovenskej komory daňových poradcov. 2020, 1/2020, s. 30 a nasl.; SÁBO, J. Hodnotenie dôkazov v daňovom práve. Košice: Šafárik Press, 2020. ISBN 978-80-8152-880-4. s. 47 a nasledujúce).
Z literatúry však tiež vyplýva, že takýto prístup nie je v rámci štátov Európskej únie úplne ojedinelý a Súdny dvor musí tento problém vo svojich rozhodnutiach adresovať opakovane
(Poznámka: DE LA FERIA, R. Tax fraud and the rule of law. (rukopis) 2018 [Online] http://eureka.sbs.ox.ac.uk/7281/1/WP1802.pdf).
Vnútroštátny súd sa Súdneho dvora v podstate pýtal, či sa má smernica o DPH vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie DPH zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že:
i)
faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože osoba, ktorá vyhotovila
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
