„Dohodári“ a ich nárok na cestovné náhrady z hľadiska zákona o cestovných náhradách

Zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZCN“) upravuje poskytovanie cestovných náhrad aj fyzickým osobám, ktoré sú činné na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru [§ 1 ods. 2 písm. c)].

Citovaný zákon upravuje poskytovanie cestovných náhrad v prípade, ak:

• poskytovanie cestovných náhrad je dohodnuté medzi touto fyzickou osobou a zamestnávateľom v konkrétnej dohode (dohoda o vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti alebo dohoda o brigádnickej práci študentov)  a táto
• fyzická osoba je vyslaná na pracovnú cestu (okrem možnosti danej v § 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách, a to iba pri dohode o vykonaní práce).

V aplikačnej praxi treba rozlišovať vo väzbe:

• na definíciu pracovnej cesty (§ 2 ods. 1),
• na   pravidelné pracovisko (§ 2 ods. 3),
• na možnosť uznať cestovné náhrady jednotlivé dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru.

1. Dohody o vykonaní práce

Pri dohodách o vykonaní práce ide o jednorazový výkon práce vymedzený výsledkom a nie o opakujúcu sa činnosť, tak ako je to  pri dohode o brigádnickej práci študentov alebo pri dohode o pracovnej činnosti.

ZCN náhradách umožňuje uznať náhradu výdavkov dohodárovi, ktorý vykonáva prácu na základe dohody o vykonaní práce mimo miesta pobytu, už aj z miesta nástupu do miesta výkonu práce a späť. Na základe vyššie uvedeného, zamestnávateľ môže s dohodárom, ktorý má výkon práce na základe dohody o vykonaní práce mimo miesta pobytu, dohodnúť poskytovanie cestovných náhrad i za cesty z miesta pobytu (prechodný pobyt alebo trvalý pobyt na území Slovenskej republiky) do miesta výkonu práce a späť, a to v rozsahu a podmienok ako pri pracovnej ceste.

UPOZORNENIE: Podľa definície pracovnej cesty sa takýto výkon práce dohodára nepovažuje za výkon práce na pracovnej ceste, ale § 2 ods. 3 ZCN umožňuje náhradu výdavkov za tieto cesty dohodnúť priamo v dohode o vykonaní práce. V prípade využitia tejto možnosti zo strany účastníkov pracovnoprávneho vzťahu majú poskytované náhrady  nárokový charakter.

V tomto prípade sa nedohodne miesto pravidelného pracoviska na účely poskytovania cestovných náhrad a plne postačuje dohoda o poskytovaní cestovných náhrad podľa § 2 ods. 3 štvrtej vety zákona o ZCN. Podľa  § 226 Zákonníka práce nie je miesto výkonu práce povinnou náležitosťou dohody o vykonaní práce. Miesto výkonu práce sa môže dohodnúť v rámci iných dojednaní, a to podľa potrieb zamestnávateľa; malo by to byť miesto, kde sa konkrétna práca musí vykonať, resp. miesto, kde zamestnávateľ chce, aby sa práca vykonala.

Táto možnosť, lepšie povedané výnimka,  platí iba pre dohody o vykonaní práce (vzhľadom na výkon práce vymedzený výsledkom), neplatí pre dohody o pracovnej činnosti a pre dohody o brigádnickej práci študentov, pri ktorých ide o opakujúcu sa činnosť.

Vo väzbe na   § 1 ods. 1 písm. c) ZCN (možnosť dohodnúť cestovné náhrady)  a na charakter dohody o vykonaní práce podľa Zákonníka práce (výkon práce  vymedzený výsledkom), sa v § 2 ods. 3 ZCN pri definícii pravidelného pracoviska  ustanovila pri dohode o vykonaní práce výnimka/možnosť poskytovať dohodnuté cestovné náhrady [§ 1 ods. 1 písm. c) ZCN] už z miesta bydliska do miesta výkonu práce a späť, ak dohodnuté miesto výkonu práce je mimo miesta pobytu zamestnanca.  Vychádzalo sa z toho, že  pri poskytovaní dohodnutých cestovných náhrad musí platiť aj druhá podmienka poskytovania  cestovných náhrad, a to, že je zamestnanec vyslaný na pracovnú cestu. Splnenie týchto dvoch podmienok v kontexte vyššie uvedeného  pri dohode o vykonaní práce by nebolo možné a dohoda o poskytovaní cestovných náhrad by bola bezpredmetná,  cestovné náhrady by sa v podstate nemali kedy vyplatiť.

Takto poskytované cestovné náhrady sa považujú podľa § 1 ods. 1 písm. c) ZCN za nárokové náhrady.