Prerušenie výkonu daňovej kontroly z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny informácií - rozsudok SD EÚ

Súdny dvor EÚ najskôr v súlade s ustálenou judikatúrou pripomenul, že na účely výkladu ustanovenia práva EÚ je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj kontext, do ktorého patrí, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou.

Následne odkázal na znenie článku 10 nariadenia č. 904/2010, podľa ktorého žiadaný orgán musí poskytnúť informácie, ktoré požaduje žiadajúci orgán, tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace odo dňa prijatia žiadosti, pričom táto lehota sa skráti na obdobie najviac jedného mesiaca v prípade, že žiadaný orgán už uvedenú informáciu má.

Ako vyplýva z odôvodnenia 25 uvedeného nariadenia, článok 10 v dôsledku toho stanovuje maximálne lehoty, v rámci ktorých musí žiadaný orgán poskytnúť žiadajúcemu orgánu požadované informácie.

Na účely určenia rozsahu pôsobnosti článku 10 nariadenia č. 904/2010 je potrebné zohľadniť aj články 11 a 12 tohto nariadenia, ktoré spolu s článkom 10 tvoria oddiel 2 kapitoly II uvedeného nariadenia s názvom "Lehota na poskytovanie informácií". Článok 11 tohto nariadenia stanovuje, že v niektorých osobitných kategóriách prípadov si môžu žiadaný a žiadajúci orgán navzájom dohodnúť iné lehoty, ako sú ustanovené v článku 10. Článok 12 uvedeného nariadenia uvádza, že ak žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, musí okamžite písomne informovať žiadajúci orgán o dôvodoch, ktoré mu bránia dodržať túto lehotu, pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať.

Z uvedených článkov vyplýva, že normotvorca EÚ výslovne počítal s možnosťou príslušných daňových orgánov členských štátov odpovedať na žiadosť o informácie po uplynutí lehôt stanovených v článku 10 nariadenia č. 904/2010.

Okrem toho z týchto článkov tiež vyplýva, že lehoty stanovené v článku 10 tohto nariadenia sa netýkajú vzťahov medzi príslušnými daňovými orgánmi, ktoré majú spolupracovať v rámci mechanizmu zavedeného uvedeným nariadením a zdaniteľnými osobami, ale len vzťahov medzi týmito orgánmi navzájom. Dotknuté daňové orgány sa totiž v súlade s článkom 11 môžu jednak dohodnúť na dlhšej lehote bez toho, aby boli povinné poradiť sa s dotknutou zdaniteľnou osobou, a jednak podľa článku 12 žiadaný orgán informuje o nemožnosti odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote iba žiadajúci orgán, a nie zdaniteľnú osobu.

Navyše ani články 10 až 12 nariadenia č. 904/2010, ani žiadne iné ustanovenie tohto nariadenia nestanovujú akýkoľvek dôsledok v prípade prekročenia niektorej z lehôt vyplývajúcich z uplatnenia uvedených článkov príslušnými daňovými orgánmi, a to či už pre tieto orgány, alebo pre zdaniteľné osoby.

Zo znenia týchto ustanovení a následne z kontextu, do ktorého patrí článok 10 nariadenia teda vyplýva, že prekročenie niektorej z lehôt stanovených týmto článkom nezakladá dotknutej zdaniteľnej osobe žiadne právo a nemá žiadny špecifický dôsledok, a to ani pokiaľ ide o zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne požadované informácie.

Tento výklad potvrdzuje aj cieľ, ktorý sleduje nariadenie č. 904/2010. V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ uviedol, že podľa článku 1 ods. 1 tohto nariadenia sa ním majú stanoviť podmienky, za ktorých majú príslušné orgány v členských štátoch zodpovedné za uplatňovanie zákonov o DPH spolupracovať navzájom medzi sebou a s Európskou komisiou, aby zabezpečili dodržiavanie uvedených zákonov, pričom na tento účel stanovuje pravidlá a postupy, ktoré umožnia týmto orgánom, aby spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť dosiahnuť správny výmer DPH, pri kontrole riadneho uplatňovania tejto dane, najmä pri transakciách v rámci Spoločenstva, a v rámci boja proti podvodom súvisiacim s uvedenou daňou.

Ako vyplýva z odôvodnení 5 a 7 nariadenia č. 904/2010, cieľom uvedeného nariadenia je prostredníctvom zavedenia spoločného systému spolupráce medzi členskými štátmi, najmä pokiaľ ide o výmenu informácií, prispieť k zabezpečeniu správneho výmeru DPH, najmä pokiaľ ide o činnosti vykonávané na území niektorého z nich, ale ktorých príslušná DPH je splatná v inom členskom štáte. V odôvodnení 8 uvedeného nariadenia sa uvádza, že monitorovanie správneho uplatňovania DPH pri cezhraničných transakciách zdaniteľných v inom členskom štáte, ako je ten, v ktorom je usadený dodávateľ tovaru alebo poskytovateľ služieb, závisí vo väčšine prípadov od informácií, ktoré má členský štát usadenia k dispozícii, alebo ktoré by mohol oveľa jednoduchšie získať tento členský štát.

Súdny dvor EÚ preto konštatoval, že nariadenie č. 904/2010 sa týka umožnenia administratívnej spolupráce na účely výmeny informácií, ktoré môžu byť potrebné pre daňové orgány členských štátov.

Nemožno ho vykladať tak, že by priznávalo zdaniteľným osobám konkrétne práva, keďže neobsahuje žiadne výslovné ustanovenie v tomto zmysle.

Okrem toho toto nariadenie neupravuje maximálnu dĺžku daňovej kontroly ani podmienky prerušenia takejto kontroly, ak sa začne postup výmeny informácií stanovený týmto nariadením. Preto sa zdaniteľná osoba nemôže odvolávať na uvedené nariadenie s cieľom napadnúť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly z dôvodu jeho neprimeranej dĺžky.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že článok 10 nariadenia č. 904/2010 v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.