Ručenie za DPH v roku 2018

Problematika ručenia za DPH je v zákone o DPH obsiahnutá v rámci ustanovení § 69 ods. 14, ods. 15 a § 69b, pričom ich účelom je najmä legislatívna podpora v boji proti podvodom v súvislosti s DPH. Podmienky na uplatnenie inštitútu ručenia sú konštruované tak, aby zabránili predovšetkým vyplateniu neoprávnene požadovaných nadmerných odpočtov. Uplatňovanie tohto inštitútu je však možné rovnako v prípadoch, keď odberateľ vykazuje vlastnú daňovú povinnosť alebo podáva negatívne daňové priznanie.

Problematika ručenia za daň podľa zákona o DPH sa týka ručenia výlučne len za daň z pridanej hodnoty. Osoby ručiteľov tak v zmysle zákona o DPH neručia za nedoplatky na iných daniach.

Zmena podmienok ručenia odberateľa za DPH z predchádzajúceho stupňa

Na základe ustanovenia § 69 ods. 14 zákona o DPH platiteľ, ktorému je alebo má byť dodaný tovar alebo služba v tuzemsku, ručí podľa § 69b zákona o DPH za daň z predchádzajúceho stupňa uvedenú na faktúre, ak dodávateľ daň uvedenú na faktúre nezaplatil alebo sa stal neschopným zaplatiť daň a platiteľ v čase vzniku daňovej povinnosti vedel alebo na základe dostatočných dôvodov vedieť mal alebo vedieť mohol, že celá daň alebo časť dane z tovaru alebo služby nebude zaplatená.

Povinnosť ručenia za DPH z predchádzajúceho stupňa u odberateľa teda vzniká pri kumulatívnom splnení nasledujúcich dvoch podmienok:

1. dodávateľ daň z pridanej hodnoty uvedenú na faktúre nezaplatil v lehote splatnosti podľa § 78 zákona o DPH alebo sa stal neschopným zaplatiť daň a
2. odberateľ vedel alebo na základe dostatočných dôvodov vedieť mal alebo vedieť mohol, že daň z pridanej hodnoty nebude dodávateľom zaplatená do štátneho rozpočtu.

Čo sa týka podmienky uvedenej v písm. a), je nutné podotknúť, že celkový súčet jednotlivých daňových povinností, ktoré vznikli dodávateľovi za určité zdaňovacie obdobie, môže dodávateľ znížiť o daň vzťahujúcu sa k prijatým plneniam. Výsledný vzťah voči štátnemu rozpočtu, t. j. vlastnú daňovú povinnosť, je následne povinný zaplatiť na účet správcu dane a platbu označiť podľa vyhlášky MF SR č. 378/2011 Z. z. o spôsobe označovania platby dane v z. n. p.

Podľa § 78 zákona o DPH je daň, ktorú je platiteľ povinný platiť, splatná do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia, v ktorom vznikla daňová povinnosť, a to z každého jednotlivého dodania tovaru alebo služby, prípadne z platby prijatej vopred. Vychádzajúc z ustanovenia § 69 ods. 14 zákona o DPH však platiteľ ručí za daň voči nemu uplatnenú na faktúre od dodávateľa a nie za vlastnú daňovú povinnosť dodávateľa.

Splnenie druhej podmienky podľa písm. b) treba posudzovať v kontexte bodu 29 a nasl. rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-384/04, podľa ktorého musia členské štáty pri výkone právomocí, ktoré im boli smernicami Spoločenstva zverené, dodržiavať právne zásady, a to najmä zásadu právnej istoty a zásadu proporcionality.

V zmysle uvedeného rozsudku okrem iného platí, že vyvodzovať zodpovednosť za platenie dane voči inej osobe než tej, ktorej vznikla daňová povinnosť, možno len v prípadoch, že táto iná osoba vedela alebo mala vedieť, že daň z uskutočnenej transakcie zostane nezaplatená. Daňové orgány môžu pritom vychádzať z domnienok takejto vedomosti.

Dostatočným dôvodom na to, že platiteľ vedieť mal alebo vedieť mohol, že celá daň alebo časť dane z tovaru alebo služby nebude zaplatená, bola v znení zákona o DPH účinného do 31. decembra 2017 skutočnosť, že:

1. protihodnota za plnenie uvedená na faktúre je bez ekonomického opodstatnenia neprimerane vysoká alebo neprimerane nízka,
2. uskutočnil zdaniteľný obchod s platiteľom počas obdobia, v ktorom bol tento platiteľ zverejnený v zozname podľa § 69 ods. 15 zákona o DPH,
3. v čase vzniku daňovej povinnosti bol jeho štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu alebo spoločníkom štatutárny orgán, člen štatutárneho