Prevádzkareň

Problematika prevádzkarne je riešená vo viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, na ktoré v príspevku poukazujeme, a tiež v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 3Sžfk/23/2017, z ktorého vyplýva, že nebola preukázaná existencia vlastného materiálneho a personálneho substrátu, čo bolo prekážkou posúdenia existencie stálej prevádzkarne na území Ruskej federácie.

Prevádzkareň na účely dane z pridanej hodnoty

Z ustanovenia § 4 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len „zákon o DPH“) vyplýva, že na účely tohto zákona sa prevádzkarňou rozumie stále miesto podnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania. Na účely registrácie pre DPH, ako aj určenia miesta dodania služby musí ísť o prevádzkareň, ktorá sa vyznačuje určitou stálosťou a existenciou personálneho a materiálneho vybavenia potrebného na vykonávanie ekonomickej činnosti z miesta prevádzkarne.

Spoločnosť má mať v členskom štáte, v ktorom deklaruje existenciu prevádzkarne, zariadenie určitej minimálnej veľkosti s trvalými ľudskými a technickými zdrojmi.

Ak má zahraničná osoba v obchodnom registri SR zapísanú organizačnú zložku, ešte to automaticky neznamená, že má na účely DPH prevádzkareň. Ak má organizačná zložka spĺňať kritériá prevádzkarne na účely DPH, musí mať personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon ekonomickej činnosti, z ktorej dosahuje príjem, a musí vykazovať znaky stálosti deklarujúce vykonávanie ekonomickej činnosti za protihodnotu na určitej pokračujúcej báze.

Problematika prevádzkarne je rie­šená vo viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, z ktorých možno vyvodiť, že stála prevádzkareň sa vyznačuje dostatočným stupňom stálosti a vhodnou štruktúrou vyhovujúcou z hľadiska ľudských a technických zdrojov, ktoré jej umožňujú prijímať a využívať služby, ktoré sa jej poskytujú, na vlastné potreby.

Prevádzkareň podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že z daňového hľadiska je najužitočnejším, a teda prednostným hraničným ukazovateľom na účely určenia miesta poskytovania služieb miesto, kde má zdaniteľná osoba sídlo svojej ekonomickej činnosti. Zohľadnenie inej prevádzky, ako je sídlo, prichádza do úvahy len v prípade, že toto sídlo nevedie k racionálnemu riešeniu alebo vytvára konflikt s iným členským štátom. Tento výklad platí aj v rámci článku 44 smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica o DPH“), ktorý bol transponovaný do ustanovenia § 15 ods. 1 zákona o DPH.

Vec C-168/84 Gunter Berkholz

Spoločnosť so sídlom v Hamburgu inštalovala a prevádzkovala hracie automaty na palube trajektov, ktoré sa plavia medzi Nemeckom a Dánskom. Zamestnanci spoločnosti pravidelne vykonávali údržbu, opravu a výmenu automatov, ale spoločnosť nemala na trajekte stálych zamestnancov. Nemecký daňový úrad tvrdil, že miesto dodania služby je v sídle spoločnosti v Hamburgu. Naopak, podľa spoločnosti boli služby poskytnuté z prevádzky situovanej na palube trajektov. Súdnemu dvoru EÚ bola položená prejudiciálna otázka ohľadne relevantných kritérií existencie stálej prevádzkarne.

Súdny dvor EÚ uviedol, že služby nemožno považovať za poskytnuté v prevádzke inej ako sídlo podniku, ak prevádzka nemá určitú minimálnu veľkosť a nie sú permanentne prítomné potrebné ľudské, ako aj technické zdroje nevyhnutné na poskytovanie služieb.

C-190/95 ARO Lease

ARO je holandská lízingová spoločnosť, ktorej hlavnou podnikateľskou činnosťou je prenájom osobných vozidiel podľa lízingových zmlúv. Klienti v Belgicku si spravidla nájdu vozidlo u predajcu v Belgicku, ktorý vydá vozidlo spoločnosti ARO, a táto uhradí jeho cenu. ARO potom prenajme vozidlo klientovi. Vozidlá sú registrované v Belgicku. Sprostredkovatelia v Belgicku do realizácie zmlúv nezasahujú.

Belgická daňová správa bola toho názoru, že samotná existencia vozového parku, ktorého vlastníkom je ARO, má za následok existenciu stálej prevádzky v Belgicku, čo namietala holandská daňová správa, ktorá tvrdila, že ARO nedisponuje v Belgicku personálnym ani materiálnym vybavením na uzatváranie lízingových zmlúv, a teda tam nemá stálu prevádzku.

C-390/96 Lease Plan Luxembourg

Lease Plan je luxemburskou lízingovou spoločnosťou, ktorá požiadala o vrátenie DPH z automobilov zakúpených v Belgicku, ktoré poskytla klientom so sídlom v Belgicku, a z údržby a opráv automobilov vykonaných belgickými prevádzkovateľmi garáží. Belgická daňová správa odmietla preplatiť DPH z dôvodu, že Lease Plan vykonáva transakcie v Belgicku, z ktorých jej plynie povinnosť DPH platiť.

Podľa daňovej správy samotný fakt, že Lease Plan vykonávala ekonomickú činnosť tým, že vlastnila vozový park v Belgicku na účely prenajímania, je dostačujúci na povinnosť vytvoriť stálu prevádzku v Belgicku.

V uvedených rozhodnutiach C-190/95 ARO Lease a C-390/96 Lease Plan Luxembourg bola posudzovaná existencia prevádzkarne v prípade prenájmu automobilov lízingovou spoločnosťou.

Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci ARO Lease, Súdny dvor EÚ konštatoval, že aby sa prevádzkareň mohla účelne považovať v rámci výnimky z prioritného kritéria sídla za miesto poskytnutia služby zdaniteľnej osoby, musí na dostatočnej úrovni zabezpečovať stálosť a organizáciu, ktorá z hľadiska ľudského a materiálneho vybavenia je schopná poskytovať predmetné služby samostatne.

Ak lízingová spoločnosť nemá v členskom štáte ani vlastný personál, ani organizačnú zložku, ktorá na dostatočnej úrovni zabezpečuje stálosť, ktorá môže uzatvárať zmluvy alebo prijímať rozhodnutia o správe, a teda ktorá je schopná samostatne poskytovať predmetné služby, nemožno predpokladať, že táto lízingová spoločnosť má stálu prevádzkareň v danom členskom štáte.

V rozhodnutí vo veci C-390/96 Lease Plan bolo obdobne konštatované, že zriadenie odlišného sídla (prevádzkarne) od hlavného sídla podnikania je možné len v prípade, ak sa takéto sídlo vyznačuje dostatočným stupňom trvalosti a adekvátnou štruktúrou z hľadiska ľudských a technických zdrojov na dodávanie dotknutých služieb na nezávislom základe.

Súdny dvor EÚ teda v predmetnom spore opäť dospel k názoru, že keď nemá lízingová spoločnosť v členskom štáte k dispozícii buď vlastný personál, alebo štruktúru vyznačujúcu sa dostatočným stupňom trvalosti na poskytnutie rámca, v ktorom môžu byť vyhotovené zmluvy alebo uskutočnené manažérske rozhodnutia, aby sa tým pádom zaručilo poskytovanie predmetných služieb na nezávislom základe, nemôže sa takáto spoločnosť považovať za spoločnosť so stálou prevádzkou v danom štáte.

C-73/06 Planzer Luxembourg

Rovnako v rozhodnutí vo veci C-73/06 Planzer Luxembourg Súdny dvor EÚ konštatoval, že v súlade s ustálenou judikatúrou v oblasti DPH pojem stála pobočka (prevádzkareň) vyžaduje minimálnu súdržnosť dosiahnutú spojením ľudských a technických prostriedkov, ktoré sú potrebné k poskytnutiu určitých služieb.

C-605/12 Welmory

Welmory so sídlom na Cypre organizuje dražby v rámci internetového obchodu.

S poľskou spoločnosťou uzavrela zmluvu o spolupráci, podľa ktorej sa jej zaviazala dať k dispozícii internetovú stránku na prevádzkovanie dražieb a poskytovať s tým súvisiace služby (prenájom serverov nevyhnutných na fungovanie internetovej stránky, prezentácia produktov ponúkaných na dražbe). Poľská spoločnosť sa zaviazala k predaju tovarov na tejto stránke a jej príjmy pochádzali z predajnej ceny získanej v rámci internetových dražieb a jednak z odmeny získanej od Welmory, ktorá zodpovedala časti výťažku z predaja „bids“. Zákazník si najprv v internetovom obchode kúpil od Welmory určitý počet „bids“, ktoré mu dávajú právo zúčastniť sa na predaji tovaru a predložiť ponuku na účely jeho získania. Poľská spoločnosť vystavila Welmory štyri faktúry (reklama, služby, poskytovanie informácií a spracovanie údajov), pričom nefakturovala DPH, tvrdiac, že túto daň má zaplatiť príjemca služieb. Súdnemu dvoru EÚ bola predložená prejudiciálna otázka, za akých podmienok platí, že prvá zdaniteľná osoba so sídlom svojej ekonomickej činnosti v členskom štáte, ktorá využíva služby poskytované druhou zdaniteľnou osobou so sídlom v inom členskom štáte, má v tomto inom členskom štáte „stálu prevádzkareň“ v zmysle článku 44 smernice o DPH na účely určenia miesta zdanenia týchto služieb.

V závere rozhodnutia vo veci Welmory Súdny dvor EÚ spresňuje definíciu pojmu prevádzkareň na účely určenia miesta zdanenia služieb a uvádza, že zdaniteľná osoba má v inom členskom štáte ako v tom, v ktorom má sídlo svojej ekonomickej činnosti, stálu prevádzkareň na účely určenia miesta zdanenia služieb, pokiaľ sa táto prevádzkareň vyznačuje dostatočným stupňom stálosti a vhodnou štruktúrou z hľadiska ľudských a technických prostriedkov, ktoré jej umožňujú prijímať poskytované služby a využívať ich na účely svojej ekonomickej činnosti.

Prevádzkareň zahraničnej osoby v SR

Ak má organizačná zložka zahraničnej osoby zriadená na území Slovenskej republiky spĺňať kritériá prevádzkarne na účely DPH, treba skúmať faktory nevyhnutné na existenciu prevádzkarne, ako je dostatočný stupeň stálosti, nezávislosť, resp. samostatnosť pri poskytovaní plnení, personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon ekonomickej činnosti z miesta prevádzkarne za protihodnotu.

Pod pojmom p