Náklady spojené s nadobudnutím tovaru alebo poskytnutím služby, ktoré sú určené zamestnancom

V tomto vydaní časopisu sa budeme bližšie zaoberať:

• prepravou zamestnancov z miesta ich bydliska na pracovisko, ktorá je zabezpečovaná zamestnávateľom bezodplatne,
• poskytnutím tovarov a služieb zamestnancom, ktorí sú zamestnaní inou osobou, ale sú pridelení zdaniteľnej osobe, ktorá si uplatňuje právo na odpočítanie dane, ako aj
• bezodplatným poskytnutím stravy zamestnancom počas pracovných stretnutí.

Bezodplatné poskytnutie prepravy zamestnancom z miesta ich bydliska na pracovisko

• C-258/95 Julius Fillibeck Söhne GmbH & Co. KG proti Finanzamt Neustadt

Predmet sporu

Nemecká spoločnosť Julius Fillibeck Söhne GmbH & Co. KG (ďalej len „Julius Fillibeck“) podniká v oblasti stavebníctva. V rokoch 1980 až 1985 prepravovala niektorých svojich zamestnancov bezodplatne z miesta ich bydliska na staveniská, na ktorých mali pracovať. Počas tohto obdobia na požiadanie spoločnosti jeden z jej zamestnancov svojím vozidlom prepravoval iných zamestnancov z miesta ich bydliska na rôzne miesta výkonu práce.

Nemecký daňový úrad dospel k názoru, že v zmysle nemeckej legislatívy mala byť takáto preprava zamestnancov považovaná za dodanie služby za protihodnotu, s čím spoločnosť Julius Fillibeck nesúhlasila.

Predmetom sporu boli teda otázky, či bezodplatné poskytnutie prepravy zamestnancov z miesta bydliska na pracovisko:

• vôbec predstavuje dodanie služby za protihodnotu, keďže neexistuje priama súvislosť medzi poskytnutou prepravou a vykonanou prácou či prijatou mzdou (odplata nebola dohodnutá a dokonca ani vyčíslená) a či,
• hoci ide o zo strany zamestnávateľa zjavne o použitie hmotného majetku alebo bezodplatné poskytnutie služieb na účely jeho podnikania, ktoré ale zároveň slúžia aj na osobnú spotrebu zamestnancov, ide o dodanie služieb za protihodnotu.

Argumenty uvedené v rozsudku Súdneho dvora EÚ

• Súdny dvor EÚ v úvode rozsudku pripomenul, že dodanie služieb za protihodnotu predpokladá existenciu priamej súvislosti medzi poskytnutou službou a prijatou protihodnotou. Základ dane pritom predstavuje protihodnota skutočne prijatá, čiže subjektívna hodnota, a nie hodnota stanovená na základe objektívnych kritérií. Túto protihodnotu navyše musí byť možné vyjadriť v peniazoch.
• Z návrhu na začatie prejudiciál­neho konania však vyplýva, že Julius Fillibeck za prepravu svojich zamestnancov z ich bydliska na pracovisko nepožaduje žiadnu odplatu, ani v súvislosti s touto službou neuskutočňuje žiadnu zrážku zo mzdy. Navyše, keď­že práca, ktorá sa má vykonať, ako aj prijatá mzda, sú nezávislé od využitia prepravy poskytnutej zamestnávateľom, nie je možné považovať časť vykonanej práce za odplatu za prepravné služby.
• Z týchto dôvodov neexistuje žiadna protihodnota, ktorá by mala subjektívnu povahu ani priamu súvislosť s poskytnutou službou, a teda nie sú naplnené znaky dodania služby za protihodnotu.
• Súdny dvor EÚ ďalej riešil otázku, či v uvedenom prípade nedochádza k použitiu majetku zamestnávateľa na iný účel ako na podnikanie alebo na osobnú spotrebu zamestnancov, a teda k dodaniu služieb za protihodnotu.
• Národný súd v tejto súvislosti uviedol, že preprava, ktorú poskytla spoločnosť Julius Fillibeck, je prepravou medzi bydliskom zamestnancov a rôznymi staveniskami spoločnosti, na ktorých títo zamestnanci pracujú.
• Julius Fillibeck vysvetlil, že spoločnosť operuje na viacerých staveniskách, ktoré sú od seba vzdialené, a že často nie je možné dostať sa na tieto staveniská využitím verejnej dopravy, a tiež že sa zamestnanci musia medzi týmito staveniskami presúvať. Keďže doprava zamestnancov priamo slúži na podnikanie a následne spadá do pracovného pomeru, nepredstavuje súkromnú oblasť zamestnancov. Navyše, preprava je poskytovaná v zmysle kolektívnej zmluvy.
• Súdny dvor EÚ zdôraznil, že cieľom článku 26 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH smernica“) (článok 6 ods. 2 šiestej smernice Rady 77/388/EHS) je zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie medzi zdaniteľnými osobami a konečnými spotrebiteľmi. Uvedený článok bol navrhnutý, aby sa zabránilo nezdaneniu tovaru podniku, ktorý sa použil na súkromné účely, ako aj služieb poskytnutých zdaniteľnou osobou bezodplatne na súkromné účely.
• V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ pripomenul, že za bežných okolností je na rozhodnutí zamestnanca, kde sa bude jeho bydlisko nachádzať, a to s prípadným prihliadnutím na miesto výkonu jeho práce, ako aj na vzdialenosť medzi bydliskom a pracoviskom a na spôsob p