Zmeny v daňovej uznateľnosti výdavkov

V § 19 ods. 3 písm. o) ZDP sa upresnilo slovné spojenie „nájomné pri finančnom prenájme vo výške prevyšujúcej odpis uplatňovaný nájomcom“. Nové slovné spojenie „úrok pri finančnom prenájme“ presnejšie definuje platby, ktoré uhrádza nájomca na základe zmluvy o finančnom lízingu prenajímateľovi. Nejde teda o zmenu v daňovej uznateľnosti výdavku, ale iba o technicko-metodické upresnenie pojmu. Podľa tohto ustanovenia je uznaným daňovým výdavkom tá časť dohodnutých platieb z finančného prenájmu uhrádzaná nájomcom prenajímateľovi, ktorá presahuje sumu istiny. Uvedenú platbu ZDP v čase od 1. 1. 2004 označoval ako nájomné a od 15. 12. 2005 ZDP používa pojem platný aj v účtovných predpisoch – úrok. Naďalej sa teda úrok, ktorý platí nájomca prenajímateľovi pri finančnom lízingu zahrnuje do daňových výdavkov v súlade s účtovníctvom počas doby trvania finančného prenájmu.

Od 1. 11. 2004 nadobudol účinnosť zákon č. 572/2004 Z. z. o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obchodovaní s emisnými kvótami“), podľa ktorého výsledky meraní budú definitívne odovzdané a potvrdené štátnou správou až v apríli roka nasledujúceho po roku, kedy došlo k skutočnému čerpaniu emisných kvót, daňovníci účtujúci v sústave podvojného účtovníctva v priebehu účtovného obdobia, v ktorom im boli emisné kvóty pridelené, resp. nakúpené, budú musieť tvoriť v nákladoch rezervu na záväzok týkajúci sa vyprodukovaných emisií. V danom prípade je teda opodstatnené zosúladiť účtovné predpisy s daňovými predpismi a umožniť daňové uplatnenie spomínanej rezervy. Okruh rezerv uvedených v § 20 ods. 9 písm. a) ZDP, ktorých tvorba sa uznáva za daňový výdavok, sa už pre zdaňovacie obdobie roku 2005 rozširuje o rezervy na vyprodukované emisie tvorené v súlade so zákonom o obchodovaní s emisnými kvótami. Netýka sa to daňovníkov účtujúcich v sústave jednoduchého účtovníctva.

Už pre zdaňovacie obdobie 2005 v zmysle novely ZDP, ktorá do § 20 ods. 9 doplnila nové písm. e), je možné zahrnúť do základu dane ako daňový výdavok aj tvorbu rezervy na nakladanie s elektroodpadom. V § 54e a nasl. zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o odpadoch“) ukladá sa výrobcom elektrozariadení povinnosť zabezpečiť na vlastné náklady individuálne alebo kolektívne nakladanie s odovzdaným elektroodpadom. Pri elektrozariadeniach predaných po 13. 8. 2005 spotrebiteľ je informovaný o výške recyklačného poplatku osobitne v zmysle § 54e ods. 3 zákona o odpadoch. Pritom poplatok je súčasťou ceny elektrozariadenia aj v prípade, ak by mal pokrývať náklady na likvidáciu zariadení predaných pred 13. 8. 2005, ale likvidovaných po tomto dátume. Takže recyklačný poplatok je v súčasnosti súčasťou ceny zariadenia a spotrebiteľ ho uhradí už pri jeho kúpe. V konečnom dôsledku slúži na úhradu nákladov na likvidáciu takéhoto tovaru po uplynutí doby jeho životnosti. Subjekty, ktoré majú povinnosť zabezpečiť na vlastné náklady nakladanie s odovzdaným elektroodpadom, budú mať výdavky s ním spojené až keď sa zakúpený výrobok stane odpadom, t. j. v inom zdaňovacom období, ako bol výrobok zakúpený. Práve z tohto titulu sa ustanovila možnosť daňovej uplatniteľnosti rezervy na nakladanie s elektroodpadom z domácností, ak výrobca pri predaji elektrozariadenia uvádza na doklade vyhotovenom pri predaji sumu recyklačného poplatku. Výška rezervy je daňovo uznateľná do výšky nákladov spojených s likvidáciou alebo iným nakladaním s elektroodpadmi.

Podmienky, pri ktorých tvorba opravnej položky je k pohľadávkam uznaná za daňový výdavok, vymedzuje § 20 ods. 14 ZDP. Podmienkou na uznanie tvorby opravnej položk