Výdavky na stravovanie v zákone o dani z príjmov

Výdavky zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov patria do skupiny výdavkov na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie zamestnancov. Základné podmienky pre ich uplatnenie v daňových výdavkoch sú definované v § 2 písm. i) ZDP, podľa ktorého musí ísť o výdavky (náklady) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložené daňovníkom, zaúčtované v účtovníctve daňovníka alebo zaevidované v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14 ZDP, ak tento zákon neustanovuje inak.

Zároveň ide o limitované výdavky v zmysle § 19 ods. 1 ZDP, pretože podľa § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 ZDP výdavky na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie vynaložené na príspevky na stravovanie zamestnancov sú daňovo uznané len v tom prípade, ak sú poskytované za podmienok a vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Osobitným predpisom, na ktorý sa odvoláva citované ustanovenie ZDP, je aj zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“).

Osobitne treba posudzovať stravovanie fyzických osôb – podnikateľov, kde limitujúcim zákonom je ZDP, a to úpravou v § 19 ods. 2 písm. p).

Zabezpečenie stravovania zamestnávateľom

Podľa § 152 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný zabezpečovať zamestnancom v pracovnom pomere vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy, a to priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Na účely stravovania sa za pracovnú zmenu považuje výkon práce dlhší ako 4 hodiny. Zamestnávateľ je teda povinný zabezpečiť stravovanie zamestnancovi, ktorý:

• na svojom pracovisku vykonáva prácu viac ako štyri hodiny,
• odpracoval na svojom pravidelnom pracovisku viac ako štyri hodiny a potom bol vyslaný na pracovnú cestu.

Takýto zamestnanec nemá nárok na zabezpečenie stravovania, ­pretože podmienkou pre uplatnenie nároku na poskytnutie stravy je, aby v rámci pracovnej zmeny odpracoval viac ako 4 hodiny. Nárok na zabezpečenie stravovania v tento deň môže vzniknúť zamestnancovi len v tom prípade, ak zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov upravil podmienky, za ktorých bude poskytovať zamestnancom stravovanie aj počas ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci.

* * *

Zamestnanec vyslaný na ^­pracovnú cestu má nárok na stravné podľa ustanovenia § 5 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v z. n. p. (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“) vo výške ustanovenej pre časové pásmo 5 až 12 hodín. Zároveň má zamestnanec nárok aj na poskytnutie stravy zamestnávateľom na pracovisku, pretože odpracoval na svojom pravidelnom pracovisku v tento deň viac ako štyri hodiny.

* * *

Zamestnávateľ môže po prerokovaní so zástupcami zamestnancov (nie v kolektívnej zmluve):

1. upraviť podmienky stravovania aj vtedy, keď zamestnanec čerpá dovolenku, keď je práceneschopným, prípadne pri iných prekážkach v práci alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci,
2. umožniť stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom,
3. rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, a sktorým bude prispievať na stravovanie napríklad o zamestnancov pracujúcich na základe dohody o vykonaní práce, konateľov a podobne.

V uvedených prípadoch zamestnávateľ síce nemá zákonnú povinnosť poskytnúť stravovanie, ale ak sa tak rozhodne po prerokovaní so zástupcami zamestnancov, potom je povinný prispievať na toto stravovanie v súlade s podmienkami ustanovenými v § 152 ods. 3 Zákonníka práce. Ak u zamestnávate­ľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov, ustanovenie § 152 ods. 8 Zákonníka práce sa neuplatní.

Za dni čerpania dovolenky nemá nárok na zabezpečenie stravovania, resp. nemá nárok na stravný lístok, pretože v dňoch čerpania dovolenky neodpracoval viac ako štyri hodiny. Ak však zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov upravil podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie aj počas čerpania dovolenky, potom zamestnancovi vzniká nárok na zabezpečenie stravovania aj počas čerpania ­dovolenky.

* * *

Ak zamestnanec v rámci práce nadčas odpracuje aj viac ako 4 hodiny, povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť stravovanie sa nevzťahuje na zamestnanca pracujúceho v nadčase, a to bez ohľadu na dĺžku trvania práce nadčas.

* * *

Zákonník práce však v § 152 ods. 8 písm. b) umožňuje zamestnávateľovi, aby po prerokovaní so zástupcami zamestnancov umožnil stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom. To znamená, že po prerokovaní so zástupcami zamestnancov môže zamestnávateľ umožniť stravovať sa napr. aj zamestnancom, ktorí vykonávajú prácu nadčas, ak práca nadčas presiahne 4 hodiny.

Ak však zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíri okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie aj o konateľa spoločnosti, potom vzniká nárok na zabezpečenie stravovania aj konateľovi spoločnosti.

V prípade, že v spoločnosti nepôsobia zástupcovia zamestnancov, zamestnávateľ nemôže rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, napr. o konateľa spoločnosti.

* * *

V súlade s ustanoveniami Zákonníka práce zamestnávateľ nie je ­povinný zabezpečovať zamestnancom stravovanie v prípadoch, ak:

• ide o zamestnancov, ktorí nepracujú dlhšie ako 4 hodiny, pretože dĺžka trvania takejto práce sa pre účely stravovania nepovažuje za pracovnú zmenu,
• ide o zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu s výnimkou prípadov, ak na svojom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny a až potom boli vyslaní na pracovnú cestu – v tomto prípade je zamestnávateľ povinný zabezpečiť stravovanie v súlade s ustanovením