Reálna hodnota ako primárna metóda oceňovania v účtovnej závierke

Oceňovanie majetku a záväzkov vo finančnom účtovníctve predstavuje nesmierne dynamický a možno skonštatovať, že aj základný problém vedenia účtovníctva. Je neodškriepiteľné, že na použitom spôsobe oceňovania závisí vypovedacia schopnosť účtovnej závierky, a tým aj finančnej analýzy, ktorá predstavuje jeden z primárnych výstupov z nej smerom k jej používateľom. Nejde len o celkovú výšku vykázaného majetku a záväzkov, ale taktiež o výšku vykázaného výsledku hospodárenia, ktorý priamo závisí od toho, akým spôsobom boli jednotlivé prvky účtovnej závierke ocenené jednak v deň vzniku účtovného prípadu, ako aj od toho, či boli alebo neboli precenené ku dňu, ku ktorému sa účtovná závierka zostavuje.

Je nespochybniteľné, že pokiaľ by sa vo finančných výkazoch začala primárne pre všetky ich položky používať reálna hodnota, do účtovných závierok by to vnieslo značnú mieru volatility a subjektívneho posudzovania skutočností. Problémom je, že trhová orientácia účtovných jednotiek na takýto spôsob oceňovania sa vyžaduje čoraz viac aj pre majetok nefinančnej povahy. Je to problém, ktorý sa z tohto pohľadu zdá byť neriešiteľný. Možno skonštatovať, že pokiaľ je časť položiek účtovnej závierky ocenená v pokračujúcich historických nákladoch a časť precenená na reálnu hodnotu, účtovnú závierku z pohľadu oceňovania možno považovať za nekonzistentnú. Samozrejme, jeden z pohľadov môže byť, že historický náklad je použitý všade tam, kde nie je možné objektívne zistiť výšku reálnej hodnoty, avšak práve tu je otázne použitie či nepoužitie už spomínanej hypotetickej reálnej hodnoty. Zásadnou otázkou, ktorá sa v tejto súvislosti ponúka je to, či je hypotetická reálna hodnota dostatočne zrozumiteľná, spoľahlivá, relevantná a porovnateľná, aby sa dala používať na účely finančného výkazníctva. Ako jedno z riešení tohto problému sa javí legislatívne vymedzenie hranice medzi reálnou hodnotou, ktorá bude natoľko spoľahlivá, že sa bude môcť uvádzať v účtovných výkazoch a na druhej strane odhadmi alebo výstupmi z rôznych analýz, ktoré by mali patriť skôr do prílohy k účtovnej závierke.

Zavedenie novej oceňovacej základne – reálnej hodnoty ako primárnej metódy oceňovania a jej definitívna implementácia do európskej legislatívy na nadnárodnej, aj národných úrovniach predstavuje neľahkú úlohu a veľkú výzvu, aj napriek už existujúcemu rozsiahlemu právnemu základu v tejto oblasti.

Oceňovanie v účtovníctve

Z hľadiska problematiky oceňovania v účtovníctve je potrebné poznamenať, že ide o oblasť, kde je potreba verného a pravdivého zobrazenia skutočnosti možno významnejšia, ako pri iných oblastiach účtovníctva. Súvahové položky by mali byť vykazované v takom ocenení, aby toto čo najvernejšie vyjadrovalo, aký ekonomický úžitok je možné získať v budúcnosti z majetku nadobudnutého v minulosti, a to podľa súčasných podmienok a v súčasnosti dostupných informácií, resp. aké zníženie ekonomického úžitku možno v súčasnosti očakávať v súvislosti s vyrovnaním záväzku v budúcnosti. Takejto podmienke vždy nezodpovedá oceňovanie v historických nákladoch, a preto sa v mnohých prípadoch nahrádza niektorou z bežných hodnôt. Pri rozhodovaní o oceňovacej základni je preto potrebné rozlišovať:

• Prvé (prvotné, pôvodné) ocenenie, t. j. ocenenie pri prvom vykázaní majetku (záväzkov) v účtovníctve. Majetok sa pri prvom vykázaní zvyčajne oceňuje v historickom náklade.
• Nasledujúce ocenenie, t. j. ocenenie nasledujúce po prvom vykázaní, spravidla pri periodickom vykázaní vo finančných výkazoch (v tzv. ročný súvahový deň). Nasledujúce ocenenie vyplýva z potreby priradiť vykazovanej položke takú hodnotu, ktorá najlepšie vyjadruje prílev, resp. odlev budúcich ekonomických úžitkov. V závislosti od rôznych bilančných položiek existujú v okamihu nasledujúceho ocenenia tri rôzne modely – ocenenie v pokračujúcom historickom náklade, nové ocenenie vo výsledkovo neutrálnej reálnej hodnote a nové ocenenie vo výsledkovo pôsobiacej reálnej hodnote.
  

Obr. č. 1: Prvé a nasledujúce ocenenie

Prameň: ŠURANOVÁ, Z.: Finančné účtovníctvo a riadenie s aplikáciou IAS/IFRS, 2009

Oceňovanie majetku a záväzkov na úrovni finančného účtovníctva majú vo svojich právnych normách upravené všetky národné legislatívy krajín EÚ v snahe o čo najväčšiu kompatibilitu s IAS/IFRS. Aj napriek tomu, vzhľadom na rozličné ekonomické a právne pozadie jednotlivých štátov EÚ, je rozdielna tendencia používať konkrétne oceňovacie systémy v jednotlivých národných účtovníctvach. Toto vychádza predovšetkým z toho, či je konkrétna krajina zástupcom kontinentálneho alebo anglosaského modelu účtovníctva.

Následné ocenenie

Následným vykázaním sa rozumie vykázanie zložiek majetku a záväzkov účtovnej závierke k ročnému súvahovému dňu. K tomuto dňu dochádza z hľadiska dodržania viacerých účtovných princípov a zásad k zodpovedaniu zásadnej otázky, či ceny, v ktorých sú majetok a záväzky vykazované v účtovníctve, sú stále odrazom reality. Ocenenie jednotlivých zložiek majetku a záväzkov k tomuto dňu možno nazvať aj následné (nasledujúce) ocenenie.

Následné ocenenie vyplýva z potreby priradiť vykazovanej položke takú hodnotu, ktorá najlepšie vyjadruje prílev, resp. odlev budúcich ekonomických úžitkov. V závislosti od rôznych bilančných položiek existujú v okamihu nasledujúceho ocenenia tri rôzne modely – ocenenie v pokračujúcom historickom náklade, nové ocenenie vo výsledkovo neutrálnej reálnej hodnote a nové ocenenie vo výsledkovo pôsobiacej reálnej hodnote.

Prístupy k tomu, akým spôsobom by mali byť oceňované položky majetku a zdrojov krytia k tomuto okamihu, sa v rôznych účtovných systémoch aplikujú rozdielne. Rozhodujúci je pritom faktor, komu sú účtovné výkazy predkladané – či je nevyhnutnosť aktualizovania cien v účtovníctve na ich trhovú hodnotu, v akom rozsahu, ktoré položky účtovnej závierky (či všetky alebo len niektoré) je potrebné preceňovať a či je z hľadiska prostredia nevyhnutné používať nové ocenenie a nepostačuje oceňovať majetok a záväzky v pokračujúcich obstarávacích cenách. Na uvedené skutočnosti nie je ani možné nájsť jednoznačnú odpoveď, pretože ide o nesmierne zložitú a komplikovanú problematiku.