Praktické aspekty okamžitého skončenia pracovného pomeru

Základná charakteristika okamžitého skončenia pracovného pomeru

Inštitút okamžitého skončenia pracovného pomeru je upravený výlučne v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“). Tento zákon rozlišuje na základe kritéria oprávnených subjektov dva základné typy okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorým je skončenie zo strany:

1. zamestnávateľa a
2. zamestnanca.

Obidve formy sa vzájomne líšia, napr. dôvodmi, ktoré oprávňujú danú stranu k využitiu tohto inštitútu, lehotami, v rámci ktorých môžu byť využité a mnohými inými atribútmi. Ich spoločným znakom je však to, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca, ako aj zamestnávateľa je vždy jednostranným právnym úkonom. To znamená, že na jeho právny účinok nie je potrebný žiadny súhlas, podpis alebo iný prejav zo strany jeho adresáta. Okamžité skončenie pracovného pomeru teda nadobúda svoj účinok dňom jeho doručenia druhej strane, a to aj vtedy, keby bol v okamžitom skončení pracovného pomeru stanovený iný dátum skončenia. Podľa § 70 Zákonníka práce platí, že: „Okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.“ Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že nedodržanie písomnej formy okamžitého skončenia pracovného pomeru má za následok jeho neplatnosť. Podľa H. Barancovej je náležitosťou písomnej formy okrem existencie samotnej listiny aj vlastnoručný podpis: „Ak ide o okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, okamžité skončenie pracovného pomeru podpisuje štatutárny orgán alebo iná poverená osoba. Písomná forma o okamžitom skončení pracovného pomeru je dodržaná, ak listina o okamžitom skončení pracovného pomeru obsahuje aj vlastnoručný podpis účastníka právneho úkonu (štatutárneho orgánu alebo inej oprávnenej osoby), ktorý zrušuje okamžite pracovný pomer.“ (Poznámka: BARANCOVÁ, H. Zákonník práce, Komentár. 3. vyd. Bratislava: C.H.Beck, 2013, s. 501). Aj v prípade absentujúceho podpisu by sa nedalo okamžité skončenie pracovného pomeru hodnotiť ako platné.

Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa

Tento spôsob skončenia pracovného pomeru je upravený v samostatnom § 68 Zákonníka práce. Toto ustanovenie označuje vo svojom prvom odseku okamžité skončenie pracovného pomeru za výnimočné, čím chcel zákonodarca naznačiť, že ho nebude možné aplikovať v takej bežnej miere ako napríklad skončenie pracovného pomeru dohodou. Deklarovanú výnimočnosť zákonodarca potvrdil ešte aj tým, že využitie tejto formy skončenia pracovného pomeru podmienil existenciou dvoch výlučných zákonných dôvodov, ktoré nemôžu byť ani využitím zmluvnej slobody strán pracovnej zmluvy rozšírené, zmenené alebo vylúčené. Druhé potvrdenie výnimočnosti nastalo tým, že zamestnávateľ môže svoje právo okamžite skončiť pracovný pomer využiť len v určitom časovom ohraničení, teda v subjektívnej a objektívnej lehote, ktoré majú vždy prekluzívny a hmotnoprávny charakter. Len pre zaujímavosť uvádzam, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca zákonodarca ako výnimočné výslovne neoznačil. V súdnej praxi bývajú spory o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa zastúpené rovnomerne ako tie, ktoré sú realizované zo strany zamestnancov.

Náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa

Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je prípustné len z dvoch zákonných dôvodov:

1. zamestnanec bol právoplatne od­súdený za úmyselný trestný čin,