Novela zákona o cestovných náhradách

Národná rada SR dňa 4. februára 2005 schválila novelu zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení zákona č. 530/2004 Z. z. (ďalej len „zákon“). Novela zákona bola uverejnená v Zbierke zákonov SR v čiastke 37 pod č. 81/2005 Z. z. a nadobudla účinnosť 1. apríla 2005 (ďalej len „novela zákona“). Upresňuje a rozširuje niektoré ustanovenia týkajúce sa cestovných náhrad. Novela zákona sa dotýka viacerých oblastí, ktoré si podrobnejšie rozoberieme v ďalšom texte.

Personálna pôsobnosť zákona

Novela zákona vo väzbe na personálnu pôsobnosť zákona spresnila ustanovenia vo vzťahu k dvom okruhom osôb, na ktoré sa vzťahuje.

Ide o tento okruh osôb:

1. 1. Osoby, ktoré sú zvolené alebo menované do orgánov právnickej osoby (PO) a nie sú k tejto osobe v pracovnoprávnom vzťahu (napr. členovia predstavenstva, dozornej rady, konatelia, členovia správnych rád, kontrolných komisií, členovia poradných a koordinačných orgánov a pod.).

Novela zákona upresnila nárok osobám, ktoré sú zvolené alebo menované do orgánu PO z dôvodu, že v praxi týmto osobám v niektorých prípadoch vznikol nárok na cestovné náhrady duplicitne. Nárok na cestovné náhrady majú niektorí členovia orgánov PO založený:

•  osobitným zákonom a zákon o cestovných náhradách sa na ne vzťahuje na základe § 1 ods. 2 písm. a) a súčasne
•  priamo zákonom o cestovných náhradách podľa § 1 ods. 2 písm. b), ktorý zakladá vo všeobecnosti nárok na cestovné náhrady všetkým členom orgánov PO.

V niektorých prípadoch nárok na cestovné náhrady členom orgánov PO podľa osobitného zákona [§ 1 ods. 2 písm. a) zákona] je založený v užšom rozsahu (členovia orgánu majú založený nárok napr. len na cestovné výdavky), ako je založený nárok na cestovné náhrady členom orgánov PO podľa § 1 ods. 2 písm. b) zákona, ktorý zakladá nárok na všetky náhrady. V praxi z tohto dôvodu dochádzalo k duplicite vzniku nároku a vznikali aplikačné problémy, na základe akého ustanovenia zákona sa uvedeným osobám majú poskytovať cestovné náhrady: či na základe § 1 ods. 2 písm. a) zákona v niektorých prípadoch v užšom rozsahu alebo na základe § 1 ods. 2 písm. b) zákona v celom rozsahu. Preto sa ustanovilo, aby sa v prvom rade aplikoval na tieto osoby zákon na základe ustanovenia § 1 ods. 2 písm. a) zákona, t. j. na základe osobitného predpisu prvotne upravujúceho ich postavenie, práva, povinnosti, ako aj nároky a nie podľa § 1 ods. 2 písm. b) zákona, ktorý zakladá všeobecný nárok na cestovné náhrady osobám vymenovaných alebo zvolených do orgánov PO.

2. Osoby, ktoré vykonávajú pre PO alebo fyzickú osobu (FO) úlohy, nie sú k PO alebo FO v pracovnoprávnom vzťahu a poskytovanie cestovných náhrad majú dohodnuté [napr. dobrovoľníci v občianskych združeniach, zamestnanci podriadenej organizácie vykonávajúce úlohy pre nadriadenú organizáciu, zamestnanci rôznych zamestnávateľov (napr. na úrovni ministerstiev), ktorí sa podieľajú na realizácii rôznych projektov, pričom finančné prostriedky na realizáciu a teda aj náhrada výdavkov sú v gescii jedného zamestnávateľa a pod.].

K spresneniu v tomto ustanovení došlo predovšetkým z dôvodu, že § 1 ods. 2 písm. c) zákona predpokladal, že sa bude aplikovať takto:

•  vzťahuje sa iba na osobu vykonávajúcu určité úlohy na základe písomnej zmluvy, ktorá sa uzatvorí len na účely zákona (písomná predovšetkým z dôvodu preukázateľnosti a opodstatnenosti výdavkov),
•  uvedená osoba nie je k PO alebo FO v žiadnom právnom vzťahu,
•  neposkytuje sa jej za výkon činnosti žiadne finančné plnenie (preto bol vylúčený pracovnoprávny vzťah, ktorý zakladá nárok na odmenu za vykonanú prácu) a
•  poskytovanie cestovných náhrad je dohodnuté.

V podstate ide o osoby, ktoré FO alebo PO (zamestnávateľovi) na základe dohody poskytujú určité služby a činnosti bez finančnej náhrady.

Novela zákona z dôvodov nesprávnej aplikačnej praxe:

•  Priamo vylúčila okrem pracovnoprávneho vzťahu aj iné vzťahy. Táto osoba, ktorá plní úlohy pre PO alebo FO, nemôže k nej mať žiadny vzťah.
•  Vypustila text, že osoba plní úlohy pre FO alebo PO na základe písomnej zmluvy. Pod písomnou zmluvou sa totiž v praxi chápali rôzne typy zmluvy, napr. zmluvy v zmysle Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a práva súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) – ďalej len „autorský zákon“ a pod. a tým vlastne dochádzalo k nesprávnej aplikácii tohto ustanovenia a v konečnom dôsledku aj celého zákona. Písomnou zmluvou sa mala rozumieť iba zmluva, ktorou sa osoba poverila plnením úloh a  slúžila aj na dohodu o poskytovaní cestovných náhrad. Písomná zmluva sa teda chápala len na účely aplikácie tohto ustanovenia. Akým spôsobom si PO alebo FO zabezpečí plnenie úloh touto osobou, bude len záležitosťou tejto osoby a konkrétnej FO alebo PO.

V prípade vzniku iného vzťahu, ako je pracovnoprávny, napr. obchodnoprávneho vzťahu, vzťahu na základe autorského zákona, Občianskeho zákonníka a pod., je potrebné všetky náležitosti riešiť v zmysle predpisov, na základe ktorých konkrétny vzťah vznikol, teda aj náhradu výdavkov.

Hradenie náhrad iným subjektom

V § 1 ods. 4 zákona sa všeobecne ustanovilo, že náhrada výdavkov (všetkých alebo len niektorých) podľa zákona nebude patriť zamestnancovi zo strany zamestnávateľa v prípade, ak preukazne bude hradiť tieto výdavky iný subjekt (FO alebo PO), alebo keď budú náhrady poskytované na základe medzinárodných zmlúv, ktorými je SR viazaná. V prípade, ak zamestnancovi budú výdavky hradené len čiastočne (napr. len ubytovacie výdavky, len vreckové, len cestovné výdavky a pod.), zamestnávateľ je povinný poskytnúť ich zamestnancovi do rozsahu a výšky zákona. Zamestnávateľom takáto úprava v zákone chýbala pri argumentácii zamestnancom, ktorí aj v prípadoch poskytnutia výdavkov iným subjektom tieto náhrady si nárokovali aj u svojho zamestnávateľa.

V § 1 ods. 5 zákona je zamestnancovi založený nárok na náhradu, ktorá sa poskytuje za podmienok a podľa sadzieb uvedených v rozhodnutí Európskej komisie, ak mu je poskytnutá zamestnávateľom v SR z finančných prostriedkov EÚ na základe programov schválených Európskou komisiou, alebo na základe medzinárodnej zmluvy, ktorou je SR viazaná. Zamestnanec má nárok na náhradu, ktorá sa poskytuje za podmienok a podľa sadzieb uvedených v rozhodnutí Európskej komisie aj v prípade, ak Európska komisia túto náhradu poskytne priamo zamestnancovi.

Dôvodom úpravy je to, že Zákonník práce a ani zákon o cestovných náhradách neupravovali odlišnú aplikáciu predmetného zákona. V praxi vznikali problémy v prípade, ak cestovné náhrady hradila Európska komisia, spočívajúce v tom, podľa ktorých predpisov sa cestovné náhrady mali poskytovať – či podľa zákona o cestovných náhradách alebo podľa finančných podmienok Európskej komisie. Problém vznikal predovšetkým vtedy, keď Európska komisia poslala finančné prostriedky na účet zamestnávateľa. Tieto finančné prostriedky sa stávali v zmysle našich predpisov rozpočtovými prostriedkami a zamestnávatelia museli poskytovať cestovné náhrady podľa zákona, v zmysle ktorého sa náhrady poskytovali v nižších čiastkach oproti podmienkam financovania uvedených v rozhodnutí Európskej komisie.

Definícia rodiny vo vzťahu k miestu pobytu rodiny

V § 2 ods. 4 zákona je definovaná rodina zamestnanca na účely zákona. Toto vymedzenie je podstatné pre poskytovanie náhrad výdavkov zamestnancom:

•  za cesty k návšteve rodiny pri tuzemskej pracovnej ceste,
•  za cesty k návšteve rodiny pri zahraničnej pracovnej ceste,
•  pri pridelení na výkon práce v zahraničí.

Podľa právneho stavu účinného do 31. 3. 2005 osoby, ktoré sa podľa zákona považovali za rodinu zamestnanca, museli mať trvalý pobyt na území SR. Novela zákona rozšírila pobyt týchto osôb z trvalého pobytu aj na prechodný pobyt, ktorý ale tak isto musí byť na území SR.

Poskytovanie náhrad výdavkov za cesty na návštevu rodiny

Tuzemská pracovná cesta

Náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu rodiny podľa právneho stavu účinného do 31. 3. 2005 sa prvotne poskytovala do miesta trvalého pobytu rodiny s tým, že zamestnanec sa mohol dohodnúť so zamestnávateľom pred vyslaním na pracovnú cestu, že túto náhradu mu zamestnávateľ bude poskytovať do iného miesta, ako je trvalý pobyt rodiny (napr. ak sa rodina zamestnanca v čase konania pracovnej cesty prechodne zdržiavala na inom mieste).

Zmena definície rodiny vo väzbe na jej pobyt vyvolala spresnenie poskytovania náhrady preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu rodiny v tom zmysle, že náhradu zamestnávateľ bude poskytovať:

•  prvotne do miesta pobytu rodiny – trvalého alebo prechodného, alebo
• na základe dohody so zamestnancom náhrada preukázaných cestovných výdavkov sa môže poskytovať aj do iného dohodnutého miesta, ale len na území SR.

Súčasne sa presnejšie upravilo, za akých podmienok má zamestnanec nárok na náhradu preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu rodiny. Jednoznačne sa ustanovilo, že sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní trvania pracovnej cesty podľa vopred určených podmienok pracovnej cesty (§ 3 zákona – čas trvania pracovnej cesty) je len podmienka pre vznik nároku na predmetnú náhradu. Z uvedeného vyplýva, že čerpanie náhrady nemusí byť až po siedmich dňoch reálneho trvania pracovnej cesty, ale aj skôr v závislosti od určenia podmienok pracovnej cesty.

Príklad č. 1:
Zamestnanec bol vyslaný na pracovnú cestu s nástupom v stredu jedného týždňa a s ukončením v piatok nasledujúceho týždňa. V tomto prípade je splnená podmienka poskytovania náhrad cestovných výdavkov za cestu na návštevu rodiny (pracovná cesta trvala podľa podmienok pracovnej cesty viac ako 7 po sebe nasledujúcich kalendárnych dní) s tým, že zamestnanec má nárok na poskytnutie náhrad cestovných výdavkov za cestu na návštevu rodiny na víkend, to znamená v piatok po skončení výkonu práce na pracovnej ceste, t. j. už po 3 dňoch trvania pracovnej cesty.

Zahraničná pracovná cesta

Podľa právneho stavu účinného do 31. 3. 2005 náhrada dohodnutých výdavkov za cesty na návštevu rodiny sa mohla poskytovať len do miesta trvalého pobytu rodiny. Zákon neumožňoval, aby sa zamestnanec a zamestnávateľ dohodli na inom mieste poskytovania náhrad za cestu na návštevu rodiny tak ako pri tuzemskej pracovnej ceste.

Zmena definície rodiny vo väzbe na jej pobyt znamená spresnenie poskytovania náhrad dohodnutých výdavkov pri zahraničnej pracovnej ceste za cesty na návštevu rodiny v tom zmysle, že zamestnávateľ bude poskytovať náhradu:

•  prvotne do miesta pobytu rodinu – trvalého alebo prechodného pobytu, alebo
•  na základe dohody so zamestnancom náhrada dohodnutých výdavkov sa môže poskytovať aj do iného dohodnutého miesta, ale len na území SR.

Uvedenou úpravou sa teda súčasne zrovnoprávnili podmienky poskytovania náhrad výdavkov za cesty na návštevu rodiny pri zahraničnej pracovnej ceste vo väzbe na miesto ich poskytovania s podmienkami platnými pri tuzemskej pracovnej ceste.

Poskytovanie stravného zamestnancom, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania

Niektoré ustanovenia zákona priamo nariaďujú alebo umožňujú odlišnú aplikáciu zákona pre skupinu zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania.

Poskytovanie stravného osobitnej skupine zamestnancov za tuzemskú pracovnú cestu vykonanú v rámci dvoch kalendárnych dní

Podľa právneho stavu účinného do 31. 3. 2005 stravné zamestnancom, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, sa poskytovalo za pracovnú cestu ako celok, a nie za každý kalendárny deň samostatne v prípade, že celkove pracovná cesta trvala v časovom pásme 5 až 12 hodín. Nevýhodne sa posudzovali pracovné cesty vykonané v rámci dvoch kalendárnych dní v trvaní napr. 5 a 5 hodín, 5 a 6 hodín, 6 a 6 hodín, 5 a 7 hodín a pod. Pri takýchto pracovných cestách za každý kalendárny deň síce vznikol nárok na stravné, ale stravné sa muselo poskytovať za cestu ako celok, lebo pracovná cesta celkove v rámci dvoch kalendárnych dní trvala v časovom pásme 5 až 12 hodín.

Od 1. 4. 2005 sa poskytuje stravné za pracovnú cestu ako celok len v prípade, keď každý deň bude čas trvania pracovnej cesty menej ako 5 hodín a celkove musí pracovná cesta trvať najmenej 5 hodín. Spočítajú sa len tie časy trvania pracovnej cesty v rámci dvoch kalendárnych dní, za ktoré nevznikol zamestnancovi nárok na stravné, t. j. trvali menej ako 5 hodín.

Príklad č. 2:
Zamestnanec – vodič vykonal pracovnú cestu, ktorá trvala jeden kalendárny deň 5,5 hodiny a druhý kalendárny deň 5,5 hodiny.

Nárok na stravné do 31. 3. 2005:

Pracovná cesta trvala celkovo 11 hod., t. j. v časovom pásme 5 až 12 hodín a z tohto dôvodu sa poskytne zamestnancovi – vodičovi stravné za pracovnú cestu ako celok, a nie za každý kalendárny deň samostatne (poskytne sa mu len stravné za pracovnú cestu ako celok v sume stravného ustanoveného pre časové pásmo 5 –12 hodín).

Nárok na stravné od 1. 4. 2005:

Stravné sa poskytne zamestnancovi – vodičovi za každý kalendárny deň samostatne z dôvodu, že mu vznikol nárok na stravné za každý deň trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni. Každý deň pracovná cesta trvala minimálne 5 hodín (poskytne sa mu stravné v sume ustanovenej pre časové pásmo 5 až 12 hodín za oba dni).

Príklad č. 3:
Vodič má určenú pracovnú zmenu, ktorá je súčasne aj pracovnou cestou v rámci dvoch kalendárnych dní, od 22.00 hod. do 4.00 hod.

Nárok na stravné do 31. 3. 2005:

Celkove pracovná cesta trvala v časovom pásme 5 až 12 hodín (6 hodín) a stravné sa poskytlo za pracovnú cestu ako celok. Časy trvania pracovnej cesty v rámci dvoch kalendárnych dní sa spočítali. Zamestnancovi sa poskytlo stravné v sume, ktorá bola ustanovená pre časové pásmo 5 až 12 hodín. Stravné sa v tomto prípade neposudzovalo za každý kalendárny deň samostatne.

Nárok na stravné od 1. 4. 2005:

Časy trvania pracovnej cesty v rámci dvoch kalendárnych dní sa tak isto spočítajú, pretože ani jeden kalendárny deň nevznikol zamestnancovi nárok na stravné a stravné sa poskytne za pracovnú cestu ako celok. Stravné sa v tomto prípade neposudzuje za každý kalendárny deň samostatne. Zamestnancovi sa poskytne stravné v sume, ktorá je ustanovená pre časové pásmo 5 až 12 hodín.

Príklad č. 4:
Zamestnanec vykonal rozvoz tovaru počas dvojdňovej pracovnej cesty, pričom v prvý kalendárny deň pracovná cesta trvala od 16.00 hod. do 24.00 hod., t. j. 8 hodín a druhý kalendárny deň trvala jeho pracovná cesta od 0.00 hod. do 6.00, t. j. 6 hodín.

Nárok na stravné do 31. 3. 2005:

Celkove trvala pracovná cesta 14 hodín a z tohto dôvodu časy trvania pracovnej cesty v rámci dvoch kalendárnych dní sa nemohli spočítať – nebola splnená podmienka, že celkove pracovná cesta musela trvať od 5 do 12 hodín (celkove pracovná cesta trvala 14 hodín). Stravné