Nárokové a nenárokové cestovné náhrady z pohľadu dane z príjmov

S účinnosťou od 1. apríla 2005 bola schválená novela zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“) – zákon č. 81/2005 Z. z. Novela prináša viacero čiastkových legislatívnych zmien právnej úpravy, reaguje na vstup SR do Európskej únie (EÚ) z pohľadu spresnenia ustanovení pri poskytovaní cestovných náhrad aj s cieľom vylúčiť duplicitu poskytovaných cestovných náhrad. Doplňuje sa nové ustanovenie (§ 1 ods. 5 zákona o cestovných náhradách), ktoré zakladá nárok na poskytovanie cestovnej náhrady zamestnávateľom v SR z finančných prostriedkov EÚ na základe programov schválených Európskou komisiou (EK) alebo na základe medzinárodnej zmluvy, ktorou je SR viazaná. Citované ustanovenie a súvisiace ustanovenia zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZDP“) upravujúce problematiku zdaňovania cestovných náhrad pri pracovných cestách vysvetlím v príspevku z daňového hľadiska.

Zamestnávateľ obvykle poskytuje cestovné náhrady za podmienok a podľa sadzieb vymedzených v zákone o cestovných náhradách. V prípade, ak zamestnávateľovi poskytne finančné prostriedky napr. EÚ na vyplatenie cestovných náhrad na základe uskutočnených programov schválených EK vyššie, ako sú ustanovené osobitným predpisom platným na území SR (zákon o cestovných náhradách), nie je tomuto zamestnávateľovi jasné, podľa ktorých predpisov má cestovné náhrady poskytnúť, za akých podmienok a podľa ktorých sadzieb.

Zamestnávateľ v niektorých prípadoch vyplatí cestovnú náhradu zamestnancovi duplicitne, napr. aj z finančných prostriedkov EÚ a aj z vlastných prostriedkov, resp. rozdiel medzi výškou cestovnej náhrady ustanovenej v zákone o cestovných náhradách a výškou poskytnutej cestovnej náhrady z finančných prostriedkov EÚ zdaní zamestnancovi, pričom nezhodnotí, či takto poskytnutá cestovná náhrada vo vyššej sume je, alebo nie je predmetom dane z príjmov. 

Pri zdaňovaní príjmov zo závislej činnosti sa vychádza zo ZDP, ktorý upravuje daň z príjmov fyzickej osoby (FO) alebo právnickej osoby (PO) a spôsob platenia a vyberania dane. Predmetom dane z príjmov FO sú taxatívne ustanovené druhy príjmov, medzi ktoré sa zaraďujú aj príjmy zo závislej činnosti vymedzené v § 5 ZDP, t. j. príjmy zamestnancov. Medzi príjmy zo závislej činnosti, ktoré nie sú predmetom dane z príjmov a zamestnávateľ ich vyníma z príjmov zamestnanca (nepodliehajú zdaneniu), patria aj nárokové náhrady cestovných výdavkov poskytované zamestnancovi v súvislosti s výkonom závislej činnosti.

Predmetom dane z príjmov zo závislej činnosti nie je podľa § 5 ods. 5 písm. a) ZDP cestovná náhrada poskytovaná v súvislosti s výkonom závislej činnosti do výšky, na ktorú vznikne zamestnancovi nárok podľa osobitných predpisov, vrátane vreckového poskytovaného pri zahraničnej pracovnej ceste do výšky 40 % z nároku na stravné ustanovené týmito predpismi. Osobitným predpisom je v odkaze ZDP uvedený napríklad zákon o cestovných náhradách.

Ak ide o nárokovú cestovnú náhradu poskytnutú podľa zákona o cestovných náhradách alebo aj iného osobitného predpisu, takáto nároková cestovná náhrada nie je predmetom dane a vyníma sa zo zdaniteľných príjmov zamestnanca (nepodlieha zdaneniu).

Zákon o cestovných náhradách

Zákon o cestovných náhradách rieši poskytovanie cestovných náhrad, náhrad výdavkov a iných plnení (ďalej len „náhrada“) pri pra