Je alebo nie je zásada opatrnosti v rozpore s realizačným princípom?

Zásada opatrnosti patrí nesporne medzi podstatné charakteristiky súčasného účtovníctva. Platí to predovšetkým o tej jeho zložke, ktorou sa účtovná jednotka prezentuje navonok, t. j. o periodicky zostavovaných účtovných výkazoch.

Ide o zásadu natoľko významnú, že sa často zahŕňa medzi základné vrcholové princípy či predpoklady, na ktorých je založené zostavovanie účtovných výkazov. Takto by mala byť chápaná aj zo strany tých, ktorí s výkazmi pracujú, čiže so zostavovateľmi účtovnej závierky. Jej všeobecná platnosť znamená, že používateľ účtovnej závierky môže odôvodnene predpokladať, že túto zásadu účtovná jednotka pri zostavovaní výkazov dodržala. Pokiaľ sa tak nestane, čo by mal byť výnimočný prípad, má používateľ informácií z účtovnej závierky právo poznať dôvody, prípadne aj finančné dôsledky vo väzbe na vykázané údaje, obsiahnuté normálne v prílohe k výkazom.

Zásada opatrnosti má navyše univerzálnu povahu. Uplatňuje sa vo všetkých účtovných systémoch vo všetkých krajinách, aj keď možno skonštatovať, že nie v rovnakom rozsahu, s príslušnými negatívnymi dôsledkami pre porovnateľnosť vykazovaných informácií medzi jednotlivými krajinami.

Príčiny vzniku a základné vymedzenie zásady opatrnosti

Za prvotnú príčinu uplatňovania zásady opatrnosti v účtovníctve možno považovať skutočnosť, ktorá sa v podnikovom hospodárstve označuje ako podnikateľská obozretnosť. Tá je výrazom poznania, že podniky svoju podnikateľskú činnosť vykonávajú v podmienkach značnej neistoty, pokiaľ ide o ich budúci vývoj. Neistota a s ňou spojená rizikovosť prostredia, v ktorom podniky pracujú, sa logicky prenáša aj do ich účtovníctva, resp. do výkazov, ktoré periodicky zostavujú. Aj napriek tomu, že účtovníctvo je vo svojej podstate zamerané na minulosť, na zachytávanie už uskutočnených, známych a istých operácií, musí sa v niektorých prípadoch brať do úvahy aj očakávaný budúci vývoj.

Pokiaľ ide o majetok podniku platí, že miera rizikovosti zakotvená v jeho jednotlivých položkách, je značná. Východiskovým kritériom pre jej meranie je úvaha vedenia podniku o návratnosti finančných zdrojov pôvodne investovaných do jednotlivých zložiek majetku. Podnik nikdy nemá istotu, že napríklad obstarávacia cena nakúpeného dlhodobého hmotného majetku sa mu v tržbách za predané výrobky vráti. Takisto je veľmi málo pravdepodobné, že sa mu v tržbách vrátia všetky pôvodne vynaložené vlastné náklady na vytvorenie hotových výrobkov v prípade, ak dôjde v procese ich skladovania k výraznému poklesu v dopyte po týchto výrobkoch a s tým spojeným poklesom ich predajnej ceny, s výnimkou prípadu, ak už boli dopredu uzavreté zmluvy o ich predaji za vyššie ceny, ako je pôvodná výška obstarávacích nákladov. Takisto podnik nesie riziko, že sa mu nevráti celá čiastka pohľadávok za vyfakturované a dodané výkony svojim odberateľom. Riziko znehodnotenia hrozí aj pri peňažnom majetku, predovšetkým z dôvodu inflácie.

Možnosť straty peňažných prostriedkov investovaných do jednotlivých zložiek majetku a tým aj miera rizika, ktorú nesú, je u rôznych položiek majetku rôzna. Závisí to od množstva faktorov, ku ktorým patrí samotná povaha danej položky majetku, doba potrebná k ich premene na peniaze, využívanie rôznych spôsobov zaistenia proti riziku straty. Veľké riziko znehodnotenia investovaného kapitálu hrozí napríklad pri cenných papieroch špekulatívnej povahy, obstarávaných s úmyslom dosiahnutia vysokého výnosu. Menšie riziko vzniká pri tzv. bezpečných cenných papieroch (napríklad pri štátnych dlhopisoch), aj keď určité riziko tam vždy existuje, predovšetkým z hľadiska inflácie.

Rizikovosť podnikového majetku, prípadne záväzkov, je navyše u