Daňové súvislosti majetku s charakterom osobnej potreby po 1. januári 2015

V nadväznosti na uplatnenie daňových výdavkov súvisiacich s majetkom došlo k určitej zvýhodňujúcej úprave pri majetku, ktorý sa môže využívať aj na súkromné účely. Cieľom uvedenej úpravy od 1. januára 2015 je zjednodušenie preukazovania skutočnosti, či sa majetok reálne využíva len na podnikanie, alebo aj na súkromné účely. Zákonom je zavedená možnosť výberu daňovníkom, uviesť si krátenie výdavkov na 80 % pri takomto majetku bez povinnosti iného preukazovania výšky týchto výdavkov. V prípade výberu tejto metódy uplatňovania výdavkov, bude musieť daňovník preukazovať len súvislosť medzi využívaným majetkom a jeho dosahovanými príjmami.

Uvedená úprava je v ust. § 19 ods. 2 písm. t) ZDP, pričom podľa znenia tohto ustanovenia sú daňovými výdavkami výdavky (náklady) na obstaranie, technické zhodnotenie, prevádzkovanie, opravy a udržiavanie majetku, okrem výdavkov na osobnú potrebu podľa § 21 ods. 1 písm. i), výdavkov súvisiacich s nehnuteľnosťami a zamestnávateľa, ktorý uplatňuje postup podľa § 5 ods. 3 písm. a), a to:

1. vo forme paušálnych výdavkov vo výške 80 %, ak je tento majetok využívaný aj na súkromné účely, alebo
2. v preukázateľnej výške v závislosti od pomeru používania tohto majetku na zabezpečenie zdaniteľného príjmu.

V tejto súvislosti sa dopĺňa aj definícia daňového výdavku uvedená v § 2 písm. i) ZDP, podľa ktorej daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.

Aj za znenia zákona platného do 31. decembra 2014 daňovník, či už fyzická osoba alebo právnická osoba, práve vzhľadom na definíciu daňového výdavku uvedenú v § 2 písm. i) ZDP, podľa ktorej je daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, by mal v daňových výdavkoch uplatňovať len preukázateľné výdavky súvisiace s jeho dosahovanými zdaniteľnými príjmami. Uvedené znamená, že všetky výdavky súvisiace s majetkom, ktorým zabezpečoval osobnú potrebu svoju alebo zamestnancov, mal vylučovať z daňových výdavkov v pomernej časti zodpovedajúcej využívaniu tohto majetku na súkromné účely. V praxi však predovšetkým právnické osoby nesledovali, či zamestnanci, ktorí dostali k dispozícii nejaký majetok ako napr. mobily, počítače a pod. ich využívajú skutočne len v súvislosti s činnosťou zamestnávateľa alebo aj na svoje súkromné účely. Výnimku predstavovali automobily, ktoré, ak boli vyslovene dané zamestnancovi aj na súkromné účely, zamestnávateľ bol a aj stále je povinný zdaňovať zamestnancovi použitie takéhoto vozidla 1 % zo vstupnej ceny vozidla spôsobom upraveným v § 5 ods. 3 písm. a) ZDP.

Fyzická osoba, podnikateľ, rovnako musel sledovať, či majetok využíva len v súvislosti s dosahovaním príjmov z podnikania alebo ho využíva aj na súkromné účely a musel uplatniť do daňových výdavkov len výdavky, ktoré preukázateľne súvisia s jeho dosahovanými príjmami. Napr., aj ustanovenie § 24 ods. 4 ZDP sa používa v prípadoch, ak sa majetok používa iba sčasti na zabezpečenie zdaniteľného príjmu, čo znamená, že do daňových výdavkov sa pri odpisovaní hmotného a nehmotného majetku zahŕňa len tá pomerná časť odpisov, ktorá zodpovedá pomernej časti, v akej sa využíva tento majetok na zabezpečenie zdaniteľných príjmov.

Vzhľadom na skutočnosť, že daňovníci v praxi nepostupovali uvedeným spôsobom a pri kontrolách dochádzalo k sporom medzi preukazovaním daňovníka o opodstatnenosti výšky preukázateľných daňových výdavkov a správcom dane, zavádza sa práve ustanovením § 19 ods. 2 písm. t) prvý bod akási forma „daňovej amnestie“, a to možnosťou uplatňovania paušálnych výdavkov vo výške 80 % súvisiacich s majetkom, ktorý môže mať charakter osobnej potreby, kde vlastne 20 %, ktoré nebudú vchádzať do daňových výdavkov bude práve časť zodpovedajúca osobnej potrebe daňovníka. Vzhľadom na znenie § 19 ods. 2 písm. t) ZDP, podľa ktorého je stanovené, že si uplatní výdavky vo výške 80 %, je zabezpečená možnosť ich uplatnenia zo zákona, a to bez ohľadu na skutočnosť, či aj skutočne daný majetok bude využívať v súvislosti so svojou činnosťou na 80 % alebo v inom pomere (20 %, 30 %, 50 % atď.)

Správca dane bude len skúmať, či skutočne ide o majetok, ktorý daňovník využíva na dosiahnutie príjmov alebo ide o majetok na jeho osobnú potrebu podľa § 21 ods. 1 písm. i) ZDP.

♦ Príklad č. 1:

Ak by zubár mal v obchodnom majetku zaradený čln, tento správca dane vylúči z obchodného majetku, nakoľko nesúvisí s jeho dosahovanými príjmami z činnosti podľa § 6 ZDP.

Ak by však mal v obchodnom majetku zaradený počítač, v ktorom má zaevidované karty, účtovníctvo a pod. avšak využíva ho reálne na 50 % aj na súkromné účely a on by si uplatnil paušál vo výške 80 %, správca dane mu nemôže skrátiť tieto paušálne výdavky na výšku 50 %.

* * *

Ak si však daňovník vyberie možnosť uplatnenia výdavkov v preukázateľnej výške, lebo vie preukázať, že majetok využíva na viac ako 80 % (predpokladom je, že si budú preukázateľnú výšku uplatňovať skutočne le