Cestovné náhrady zamestnancov pri zahraničnej pracovnej ceste (1. časť)

Cestovné náhrady poskytuje podnikateľ – zamestnávateľ svojim zamestnancom na úhradu skutočne vynaložených výdavkov spojených s výkonom práce na inom mieste, ako je ich pravidelné pracovisko. Nárokmi zamestnancov a iných osôb ohľadom pracovných ciest sa zaoberá zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v z. n. p. (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“), ktorý určuje, kto môže byť posudzovaný ako osoba, ktorá má nárok na cestovné náhrady.

Kedy nepatria zamestnancovi cestovné náhrady

Zamestnanec nemá nárok na poskytnutie cestovných náhrad, podľa ustanovenia § 1 ods. 5 zákona o cestovných náhradách, ak mu ich preukázateľne poskytne iná právnická osoba (PO) alebo iná fyzická osoba (FO) v rozsahu a vo výške podľa zákona o cestovných náhradách. Ak PO alebo FO poskytne zamestnancovi cestovné náhrady len čiastočne, zamestnávateľ mu poskytne zostávajúcu časť do rozsahu a výšky ustanovenej zákonom o cestovných náhradách.

Nárok zamestnancov na cestovné náhrady

Na cestovné náhrady má nárok zamestnanec, t. z. FO, ktorá je u zamestnávateľa v pracovnom pomere. Zamestnanci, ktorí majú so zamestnávateľom uzavretú pracovnú zmluvu, majú automatický nárok na cestovné náhrady. Tento nárok nie je potrebné uvádzať v ich pracovnej zmluve. Zamestnanci, ktorí vykonávajú práce na základe dohôd, si musia vyplácanie cestovných náhrad dohodnúť so zamestnávateľom. Najvhodnejšie je, ak zamestnávateľ uvedie nárok zamestnanca na cestovné náhrady v samotnej dohode. Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi, ktorý vykonal pracovnú cestu, cestovné náhrady podľa ustanovení zákona o cestovných náhradách. Zamestnanec pri uplatnení práva na cestovné náhrady musí splniť všetky podmienky stanovené platnou legislatívou. Nárokové cestovné náhrady nie sú u zamestnanca predmetom dane z príjmov zo závislej činnosti, ak mu ich zamestnávateľ vyplatil vo výške, na ktorú má podľa zákona o cestovných náhradách nárok.

Nenárokové cestovné náhrady

Nenárokové cestovné náhrady sú náhrady, na ktoré nemá zamestnanec nárok a je len na rozhodnutí zamestnávateľa, či mu ich poskytne. Zamestnávateľ ich môže vyplatiť zamestnancovi aj na základe písomnej dohody, ktorú uzavrie so zamestnancom, alebo má zamestnanec nárok na nenárokové cestovné náhrady uvedený v pracovnej zmluve alebo je uvedený v kolektívnej zmluve. Ak zamestnávateľ poskytne zamestnancovi nenárokové cestovné náhrady, tieto sú u zamestnanca predmetom dane z príjmov zo závislej činnosti.

Rozlišovanie pracovnej cesty na tuzemskú a zahraničnú je dôležité z hľadiska poskytovania stravného. Stravné v tuzemsku sa poskytuje v eurách a jeho výška je rozdielna od stravného pri zahraničnej pracovnej ceste, ktoré sa poskytuje v eurách alebo v cudzej mene.

Zahraničná pracovná cesta zamestnanca

Podľa § 2 ods. 1 zákona o cestovných náhradách je pracovná cesta zamestnanca doba od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátene výkonu práce v tomto mieste, až do návratu zamestnanca z tejto cesty. Zahraničná pracovná cesta je, podľa § 2 ods. 2 zákona o cestovných náhradách, časť pracovnej cesty v zahraničí vrátane výkonu práce v zahraničí do skončenia tejto cesty.

Pravidelné pracovisko zamestnanca

Pre posúdenie pracovnej cesty a nadväzne na to nárokov na cestovné náhrady je dôležité určiť miesto pravidelného ­pracoviska. Pravidelným pracoviskom za­mestnanca je, podľa § 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách miesto, ktoré má zamestnanec písomne dohodnuté so svojim zamestnávateľom. Ak nemá takéto miesto dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohodách. U zamestnancov, ktorí často menia pracovisko z dôvodu osobitnej povahy povolania (napríklad zamestnanci, ktorí vykonávajú stavebné alebo montážne práce, cestujúci predajcovia, vodiči motorových vozidiel a podobne), je možné ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto pobytu (bydlisko).

Miesto pravidelného pracoviska je dôležité a rozhodujúce pre stanovenie výšky cestovných náhrad, a preto by malo byť dohodnuté s každým zamestnancom a malo by byť určené konkrétnou adresou alebo názvom obce. Miesto pravidelného pracoviska by malo byť dohodnuté písomne v samotnej pracovnej zmluve alebo v jej dodatku a aj v dohodách.

Čo nie je pracovná cesta

Za pracovnú cestu zamestnanca nie je možné považovať cestu z miesta bydliska zamestnanca do miesta pravidelného pracoviska. V prípade súhlasu zamestnávateľa môže byť miesto bydliska určené ako miesto začiatku pracovnej cesty.

Podmienky pracovnej cesty

Na pracovnú cestu je zamestnanec vyslaný zamestnávateľom, ktorý je povinný stanoviť podmienky pracovnej cesty. Podľa § 3 ods.1 zákona o cestovných náhradách zamestnávateľ, ktorý vysiela zamestnanca na pracovnú cestu písomne určí miesto nástupu na pracovnú cestu, miesto výkonu práce, čas trvania pracovnej cesty, spôsob dopravy, miesto skončenia pracovnej cesty, poprípade ďalšie podmienky pracovnej cesty.