Cestovné náhrady poskytované zamestnancom pri tuzemskej pracovnej ceste (2. časť)

Náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie

Zamestnávateľ má povinnosť preplatiť zamestnancovi, ktorý bol vyslaný na pracovnú cestu aj výdavky na ubytovanie, a to vo výške náhrady preukázaných výdavkov za ubytovanie, v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, v z. n. p. (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“).

Pred nástupom na pracovnú cestu by mal zamestnávateľ určiť zamestnancovi druh ubytovania (hotel určitej kategórie, penzión a podobne) a obyčajne aj limit, ktorý by nemal prekročiť (napríklad 20 – 30 € za noc, maximálne 60 € za noc a podobne). Zamestnanec má vždy, aj v prípade, že nemôže dodržať podmienky zamestnávateľa, nárok na náhradu preukázateľného výdavku na ubytovanie na základe dokladu o úhrade ubytovania. Zákon o cestovných náhradách neurčuje limit na ubytovanie. Výdavky za ubytovanie je potrebné preukázať dokladom o zaplatení z ubytovacieho zariadenia (hotela, motel, penziónu, lode a podobne). Doklad musí byť vystavený oficiálnym ubytovacím zariadením, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie ubytovacích služieb. Ak má zamestnanec poskytnuté bezplatné ubytovanie, nárok na uplatnenie výdavkov mu nevzniká.

♦ Príklad č. 7:

Zamestnávateľ vyslal na pracovnú cestu zamestnanca a v príkaze na pracovnú cestu mu stanovil limit pre ubytovanie do 45 € na noc. Zamestnanec nedodržal podmienky pracovnej cesty a ubytoval sa v hoteli, kde platil 55 € za noc, lebo lacnejšie ubytovanie nebolo voľné.

Aj keď sa zamestnanec ubytoval v hoteli, kde platil 55 € za noc a tým prekročil limit stanovený zamestnávateľom, má nárok na úhradu výdavkov za ubytovanie v preukázanej výške, lebo z objektívnych príčin nemohol využiť ubytovacie zariadenie v cenovej relácií, ktoré mu určil zamestnávateľ. Vyplatená náhrada za ubytovanie nie je u zamestnanca predmetom dane. Ak by sa zamestnanec ubytoval u svojich známych, nemá nárok na preplatenie ubytovania, lebo nemá doklad o úhrade za ubytovanie. Zamestnávateľ mu môže, na základe vlastného rozhodnutia, poskytnúť v súlade s ustanovením § 35 ods. 1 zákona o cestovných náhradách, náhradu. Na túto náhradu nemá zákonný nárok a preto by bola u zamestnanca predmetom zdanenia daňou z príjmov FO.

Stravné

Stravné predstavuje čiastočnú kompenzáciu výdavkov zamestnanca spojených s jeho stravovaním počas pracovnej cesty. Stravné vypláca zamestnávateľ zamestnancovi na základe vyúčtovania pracovnej cesty.

Stravné pri tuzemskej pracovnej ceste

Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona o cestovných náhradách patrí zamestnancovi stravné za každý kalendárny deň pracovnej cesty. Suma stravného je ustanovená v závislosti od času trvania pracovnej cesty a je rozdelená na časové pásma. Výška stravného je uvedená v tabuľke č. 2.

Tabuľka č. 2: Stravné pri tuzemskej pracovnej ceste v roku 2015