Niektoré aspekty nočnej práce

K nočnej práci sa zamestnanec zaväzuje slobodne a dobrovoľne najčastejšie v pracovnej zmluve alebo v dohode o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Spravidla je v nich nočná práca vymedzená iba rozsahom pracovného času zamestnanca. Len málokedy bývajú okrem tohto časového vymedzenia upravené aj podrobnejšie špeciálne podmienky výkonu nočnej práce. Objektívnu definíciu nočnej práce v nich hľadať nemusíme, pretože ju nájdeme v § 98 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce v z. n. p. Nočnou prácou je podľa tohto ustanovenia práca vykonávaná v čase medzi 22. a 6. hodinou. Ide o veľmi jednoduchú a strohú definíciu, avšak nočná práca je rovnako vymedzená aj v iných európskych krajinách. V minulosti sa časové ohraničenie nočnej práce menilo, aj keď neexistovali príliš konkrétne racionálne dôvody pre tento krok.

Zákonník práce rozlišuje tri základné druhy zmeny, a to rannú, odpoludňajšiu a nočnú. Podľa § 90 ods. 7 Zákonníka práce sa nočnou zmenou rozumie pracovná zmena, ktorej prevažná časť spadá do času medzi 22. a 6. hodinou. Zákon teda hovorí o prevažnej časti, teda väčšej časti pracovnej zmeny a nie o časti výlučne ohraničenej uvedeným časom. Zodpovedá to teda chápaniu zamestnanca pracujúceho v noci, ktorý môže v danom časovom rozsahu 22. až 6. hodiny pracovať len určitý úsek. Len na margo nočných zmien je potrebné podotknúť, že deň pracovného pokoja na pracoviskách s nočnými zmenami začína hodinou nástupu pracovnej zmeny, ktorá v pracovnom týždni nastupuje ako prvá ranná zmena (ustanovenie § 95 Zákonníka práce).

Ako sme už naznačili, nie každý zamestnanec, ktorý pracuje určitú dobu v rozmedzí 22. až 6. hodiny je súčasne aj zamestnancom pracujúcim v noci. § 98 ods. 2 Zákonníka práce totiž definuje zamestnanca pracujúceho v noci na účely Zákonníka práce ako zamestnanca, ktorý:

1. "vykonáva práce, ktoré vyžadujú, aby sa pravidelne vykonávali v noci v rozsahu najmenej troch hodín po sebe nasledujúcich, alebo
2. pravdepodobne odpracuje v noci naj­menej 500 hodín za rok."

Táto definícia je teda kombináciou vecného a časového faktoru práce, pričom obe možnosti sú k sebe vzájomne alternatívne. Ak by však zamestnanec neodpracoval v noci aspoň 500 hodín ročne a pracoval by napríklad od 22. hodiny do 24.hodiny a potom až od 4. hodiny do 6. hodiny, nesplnil by ani jednu podmienku tejto definície a nebol by preto pre účely Zákonníka práce považovaný za zamestnanca, ktorý pracuje v noci. Aj takýto zamestnanec by však pravdepodobne mal nárok na mzdové zvýhodnenie, pretože určitý úsek v noci odpracoval.

Vzhľadom na častú fyzickú a psychickú náročnosť nočnej práce pre zamestnancov bolo nevyhnutné, aby zákonodarca určil isté hranice jej využívania. V prvom rade ide o rozloženie pracovného času, ktoré upravuje viacero ustanovení Zákonníka práce. V jeho § 90 ods. 8 zákonodarca napríklad zakotvil pravidlo, ktoré limituje nočnú prácu v súvislosti s pracovnými zmenami: „Ak sa zamestnávateľ písomne nedohodne so zamestnancom ina