Daňové aspekty kolektívneho vyjednávania a kolektívnych zmlúv

Zamestnávatelia sa na základe požiadaviek zamestnancov a ich zástupcov na úpravu niektorých ich pracovnoprávnych nárokov preto dostávajú do právnej neistoty, či je možné prípadnú akceptáciu navrhovaných benefitov a ich vyplatenie považovať za daňový výdavok (daňovo uznateľný náklad zamestnávateľa). Obdobná otázka vzniká pre zamestnávateľa aj v okamihu, pokiaľ by malo ísť o výdavky zamestnávateľa vynaložené na plnenia (nároky) zamestnanca presahujúce limity stanovené zákonom č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v z. n. p. (ďalej len „ZDP”) alebo nad rámec stanovených limitov upravených v osobitných predpisoch. Neskôr naznačený otvorený okruh rôznych pracovnoprávnych nárokov zamestnancov, ktoré možno podradiť pod pojem mzdových podmienok v zmysle § 119 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce”) zásadne neprispieva k zvýšeniu právnej istoty zamestnávateľa, skôr ho komplikuje. Súčasne musíme zohľadniť i možnosť úpravy pracovných nárokov zamestnancov a mzdových podmienok v kolektívnej zmluve, ktorej platnosť a účinnosť je ohraničená dátumom a v praxi sa v poslednom období stáva, že zamestnávatelia a odborové organizácie sa nedohodnú na jej predĺžení, čím sa zamestnávateľ dostáva do zložitej situácie z pohľadu uznateľnosti daňových výdavkov v zmysle ZDP.

Praktické a právne východiská – pracovnoprávne i daňovo-právne

Zákonník práce uvádza v zmysle § 43 ods. 1 povinnosť zamestnávateľa v pracovnej zmluve so zamestnancami dohodnúť podstatné náležitosti pracovnej zmluvy, okrem iných aj mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté so zástupcami zamestnancov v kolektívnej zmluve. V tejto súvislosti Zákonník práce v § 118 ods. 2 definuje mzdu ako peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. V predmetnom ustanovení Zákonníka práce sú uvedené rovnako prípady, ktoré sa za mzdu nepovažujú (napríklad, najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, náhrada za pracovnú pohotovosť a iné plnenia poskytované zamestnancovi v súlade so zamestnaním podľa tohto zákona, osobitných predpisov, kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy, ktorá nemá charakter mzdy), ale na daňové účely sú vo väčšine prípadov tieto plnenia zdaniteľným príjmom zo závislej činnosti a na druhej strane u zamestnávateľa viaceré z nich aj daňovým výdavkom. S odkazom na § 119 ods. 2 a ods. 3 ďalej Zákonník práce predpokladá, že mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve a že v mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä formy odmeňovania zamestnancov, sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky ich poskytovania. Obsah mzdových podmienok, ktoré má zamestnávateľ dohodnúť nie je explicitne vymedzený, Zákonník práce ich obsah však viaže na príčinnú súvislosť s výkonom práce.

Podľa § 2 písm. i) ZDP sa za daňový výdavok pokladá výdavok vynaložený na dosiahnutie a zabezpečenie príjmov riadne zúčtovaný v účtovníctve daňovníka. Musí teda existovať súvislosť konkrétneho výdavku s dosiahnutými zdaniteľnými príjmami daňovníka, musí byť preukázateľne vynaložený a zaúčtovaný, uplatnený len do výšky limitu, ak ZDP neustanovuje inak. Zároveň v zmysle § 19 ods. 2 písm. c) bod 6 ZDP daňovými výdavkami, ktoré je možné uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone sú aj výdavky na mzdové a ostatné pracovnoprávne nároky zamestnancov v rozsahu ustanovenom pracovnoprávnymi predpismi okrem cestovných náhrad podľa osobitných predpisov. Podľa § 5 ods. 2 ZDP príjmami zo závislej činnosti sú bez ohľadu na ich právny dôvod aj pravidelné, nepravidelné alebo jednorazové príjmy, ktoré sa vyplácajú, poukazujú alebo pripisujú k dobru, alebo spočívajú v inej forme plnenia daňovníkovi (zamestnancovi) s týmito príjmami od platiteľa týchto príjmov (zamestnávateľa). Tieto príjmy sú u zamestnanca predmetom dane.

Z pohľadu ZDP sa teda mimoriadne odmeny alebo iné mzdové plnenia, ktoré sú poskytnuté v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce alebo iného osobitného predpisu považujú za daňový výdavok podľa § 19 ods. 2 písm. c) bod 6 ZDP, a